Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Alois Alzheimer vošiel objavom choroby mozgu do dejín, vlastné ochorenie však tragicky podcenil!

05.03.2017 (9/2017) Nepotrpel si na uznania a tituly. Nemecký lekár, psychiater a neuropatológ, expert na syfilis a takzvanú chorobu zabúdania využíval aj smrť pacientov na to, aby pomáhal živým.
Alois Alzheimer vošiel objavom choroby mozgu do dejín, vlastné ochorenie však tragicky podcenil!
10 fotografií v galérii
Nemecký psychiater a neuropatológ Alois Alzheimer si nepotrpel na uznania a tituly.
Autor fotografie: Shutterstock; Getty Images

Prichádza celkom nebadane a nevyberá si. Útočí bez rozdielu na spoločenské postavenie, vzdelanie či pohlavie. Novodobý strašiak, tichá epidémia ľudstva, časovaná bomba modernej civilizácie, aj také prívlastky má Alzheimerova choroba. Najskôr sa prejavuje ako ľahká zábudlivosť, potom pribúdajú problémy s orientáciou a akási duchaneprítomnosť. V pokročilejšom štádiu prichádza fáza „odlúčenia človeka od seba“, keď postihnutý prestáva rozumieť okolitému prostrediu, nespoznáva ani najbližších príbuzných, má problémy s hygienou, nedokáže sa sám najesť. Zo stratenej svojprávnosti vyslobodí chorého až smrť. Ako prvý – pred viac než storočím – túto chorobu objavil Alois Alzheimer.

Alzheimerovou chorobou trpel aj filozof Friedrich Nietzsche alebo legendárna herečka Rita Hayworth. 10 fotografií v galérii Alzheimerovou chorobou trpel aj filozof Friedrich Nietzsche alebo legendárna herečka Rita Hayworth. Zdroj: Getty Images

Štúdium mu najskôr nevoňalo

Ako 18-ročný začal študovať medicínu v Berlíne. Tak rozhodol jeho otec, ambiciózny notár, ktorý pôsobil v malom nemeckom mestečku Marktbreit v Bavorsku. Aloisovi sa však študovať nijako zvlášť nechcelo. Žil si veselým a bujarým študentským životom. Na toto obdobie mu zostala pamiatka v podobe jazvy, ktorá sa tiahla od ľavého oka až k brade. Hoci bol Berlín v tom čase mekkou lekárov, lebo na tamojšej fakulte prednášali najväčšie svetové kapacity, Alois si po roku zbalil kufre a vrátil sa domov. Vtedy máločo nasvedčovalo tomu, že raz bude úspešným neuropatológom, psychiatrom a vojde do dejín lekárskej vedy.

Pauza v štúdiu mu zjavne prospela. Upokojil sa, zvážnel a začal znovu. Študoval na univerzitách v Aschaffenburgu, Tübingene a Würzburgu, kde získal v roku 1887 aj lekársky titul. Nasledujúce mesiace strávil mladý lekár tak, že sprevádzal na cestách bohatú ženu s psychicky podlomeným zdravím. Zrejme tu sa zrodil záujem Alzheimera o psychiatriu a predovšetkým neuropatológiu. Preto si za miesto svojho ďalšieho profesionálneho pôsobenia vybral psychiatrickú kliniku vo Frankfurte nad Mohanom.

Ako mladý sprevádzal Alois Alzheimer na cestách bohatú ženu s psychicky podlomeným zdravím. Zrejme tu sa zrodil jeho záujem o neuropatológiu. 10 fotografií v galérii Ako mladý sprevádzal Alois Alzheimer na cestách bohatú ženu s psychicky podlomeným zdravím. Zrejme tu sa zrodil jeho záujem o neuropatológiu. Zdroj: Getty Images

Po príchode do nemocnice, ktorú viedol profesor Emil Sioli, bol milo prekvapený. V tomto zariadení sa totiž o psychicky chorých pacientov starali humánne – ako o ľudí. Na rozdiel od vtedy bežne prevládajúcich foriem „liečby“, keď psychicky chorých bez ohľadu na diagnózu spútavali do zvieracích kazajok a umiestňovali do izolácie. Pretože Alois Alzheimer bol veľmi usilovný a pracovitý, vo Frankfurte sa stal veľmi rýchlo uznávaným odborníkom. Vynikal aj ako laboratórny technik – dosahoval vysokú presnosť v popisoch mikroskopickej patológie. Veľká časť jeho vtedajších výskumov bola zameraná na štúdium rôznych štádií syfilisu, v tom čase veľmi rozšírenej pohlavnej choroby.

V ústave pre „šialencov a epileptikov“ spoznal aj vynikajúceho neuropatológa Franza Nissla, ktorý už ako študent napísal prácu o technike farbenia histologických vzoriek. Alois Alzheimer veľmi úspešne využíval metódu svojho kolegu. Franz a Alois boli nielen výbornými spolupracovníkmi, ale aj dobrými priateľmi. Nissl bol aj svedkom na Aloisovej svadbe.

S vynikajúcim neuropatológom Franzom Nisslom boli nielen spolupracovníkmi, ale aj priateľmi. 10 fotografií v galérii S vynikajúcim neuropatológom Franzom Nisslom boli nielen spolupracovníkmi, ale aj priateľmi. Zdroj: Getty Images

Zabezpečila ho bohatá manželka

Tridsaťročný Alzheimer si za manželku vzal vdovu po svojom pacientovi Otovi Geiseinheimerovi, bohatom obchodníkovi so šperkami, ktorý mal syfilis. Choroba u neho naplno prepukla počas jeho pobytu v Afrike. Tam sa cítil tak zle, že doktor, ktorý ho sprevádzal, požiadal Alzheimera o pomoc. Už vtedy bolo o ňom známe, že sa veľmi úspešne venuje tejto chorobe. Keď však pricestoval za bohatým pacientom do Alžírska, nedokázal mu už pomôcť... Pomohol však jeho manželke Cecilii, ktorá sa onedlho stala jeho vyvolenou.

Ich manželský zväzok bol po všetkých stránkach veľmi šťastný. Cecilia ho obdarila nielen tromi deťmi, ale aj veľkou láskou a majetkom. Pár žil blahobytným životom. V prepychovom dome s množstvom umeleckých diel a početným služobníctvom prijímali elitu mesta. Popri možnosti užívať si život plnými dúškami bolo dôležité aj to, že sa doktor Alzheimer mohol bez obáv a stresu z nedostatku financií naplno venovať svojmu vedeckému bádaniu. Intenzívne sa venoval tzv. progresívnej paralýze, ktorou trpela až jedna tretina pacientov chorých na syfilis. V bežnom jazyku sa to volalo mäknutie mozgu. Chorí strácali pamäť, sebakontrolu, rozpadávala sa im osobnosť. V tomto výskume pokračoval Alzheimer aj neskôr v Mníchove, kam sa presťahoval po predčasnej smrti svojej manželky.

V Mníchove žil a pracoval po smrti manželky. 10 fotografií v galérii V Mníchove žil a pracoval po smrti manželky. Zdroj: Getty Images

„Slávna pacientka“ vošla do histórie

Dvadsiateho šiesteho novembra 1901 sa Dr. Alois Alzheimer prvý raz stretol so svojou novou pacientkou Auguste Deterovou. Lekár, ktorý ju poslal do nemocnice, napísal, že trpí silnou stratou pamäti a nespavosťou. Jeho diagnóza bola paralýza mozgu. Auguste mala vtedy 52 rokov, vyzerala však ako starenka. Často hovorila „z cesty“. Raz povedala, že jej manžel má pletky s ich susedou, inokedy tvrdila, že ho nepozná. Pri jednom z vyšetrení ju doktor požiadal, aby napísala na papier svoje meno – Auguste Deterová. Napísala iba prvé slovo a potom zabudla, čo má nasledovať. „Ako sa voláte?“ opýtal sa jej Alzheimer. „Auguste,“ odpovedala. „Aké je vaše priezvisko?“ Odpoveď bola opäť Auguste. „Aké priezvisko má váš manžel?“ Deterová vraví: „Zdá sa mi, že Auguste.“ Lekár ďalej zisťuje, že pacientka sa prestáva orientovať v čase, nevie, kde sa nachádza, nepamätá si nič zo svojho života. Samozrejme, zabúda, mýli si slová a veľmi výrazne mení nálady. Keď mala jasnú chvíľku, počas jedného z rozhovorov s Alzheimerom povedala: „Cítim sa, akoby som sa sama v sebe stratila.“ Zrejme sama netušila, ako výstižne charakterizovala svoj stav. Alzheimer vtedy pomenoval jej diagnózu – choroba zabúdania. V tom čase však vedel opísať iba jej príznaky.

Ochorením Auguste Deterovej bol fascinovaný, po jej smrti skúmal jej mozog a popísal novú chorobu. 10 fotografií v galérii Ochorením Auguste Deterovej bol fascinovaný, po jej smrti skúmal jej mozog a popísal novú chorobu. Zdroj: Wikipedia

Z medicínskeho hľadiska bol Alzheimer chorobou Auguste Deterovej natoľko fascinovaný, že financoval jej pobyt na klinike. Pacientka prežila v psychiatrickom ústave päť rokov a na konci života iba pasívne ležala a nebola schopná kontrolovať svoje fyziologické potreby. Keď zomrela, Alois Alzheimer, ktorý v tom čase pracoval už v Mníchove, požiadal, aby mu z kliniky poslali jej mozog. Bol presvedčený o tom, že v ňom nájde príčinu jej choroby. Pitva a analýza mozgu ukázali „jedinečné a pozoruhodné chorobné procesy”. Na mozgu našiel doktor zhluky proteínov pripomínajúce ryžové zrnká, ktoré vytvárali povlak hrdzavej farby. Alzheimer tiež zistil, že sa zmenšila masa a celkový objem mozgu. Mozgová kôra pacientky bola oveľa tenšia, ako je to zvyčajné u zdravých ľudí. Neskôr publikoval prácu s názvom O zvláštnej chorobe mozgovej kôry, v ktorej popísal práve prípad pacientky Auguste Deterovej.

Alzheimerova choroba v učebnici

Najväčší podiel na tom, že choroba pani Deterovej dostala meno po jej objaviteľovi, mal profesor Emil Kraepelin, riaditeľ Kráľovskej psychiatrickej kliniky v Mníchove, ktorý bol niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu. V roku 1910, keď vyšlo ôsme vydanie Kraepelinovej učebnice psychiatrie, objavila sa tam prvý raz aj Alzheimerova choroba. Toto gesto malo veľký význam, pretože vtedy ešte nebolo zrejmé, či ide o novú chorobu, alebo netypický prejav demencie. Ale práve fakt, že taká autorita ako Kraepelin to označil za novú chorobu, presvedčil celý vedecký svet, že ju takto treba vnímať. V Spojených štátoch sa názov Alzheimerova choroba používal od roku 1911 – oficiálne sa s tým medicínsky svet stotožnil až v roku 1967 na kongrese vo švajčiarskom Lausanne.

Profesor Emil Kraepelin mal najväčší podiel na tom, že Deterovej choroba dostala meno po jej objaviteľovi. 10 fotografií v galérii Profesor Emil Kraepelin mal najväčší podiel na tom, že Deterovej choroba dostala meno po jej objaviteľovi. Zdroj: Getty Images

Predčasný koniec kariéry

Po pobyte v Mníchove sa v roku 1907 doktor Alzheimer presťahoval do dnešného poľského mesta Vroclav, ktoré bolo vtedy nemecké. Kráľ Wilhelm II. ho tam vymenoval za profesora psychiatrie na Univerzite Friedricha Wilhelma, kde zároveň zastával post riaditeľa Psychiatrickej kliniky a nervových chorôb. Aj tu mal veľmi zaujímavých kolegov a predchodcov. Pred ním túto funkciu zastával Dr. Otfrid Foerster, ktorý je známy ako Leninov lekár. Keď progresívna paralýza postihla vodcu svetového proletariátu, povolali k nemu ako lekára práve profesora Otfrida Foerstera, ktorý za liečenie Lenina dostal údajne 30-tisíc mariek v zlate. Jeho podpis figuruje aj na úmrtnom liste a pod protokolom z pitvy V. I. Lenina.

Presťahovanie Alzheimera do Vroclavi nebolo veľmi šťastné, lebo tu ochorel. 10 fotografií v galérii Presťahovanie Alzheimera do Vroclavi nebolo veľmi šťastné, lebo tu ochorel. Zdroj: Getty Images

Presťahovanie Alzheimera do Vroclavi však nebolo veľmi šťastné, lebo ochorel. Nakazil sa streptokokovou infekciou, ktorá prerástla do reumatickej horúčky. Mal v tom čase iba 48 rokov a myslel si, že chorobu zvládne, a vôbec sa nešetril. Popri práci na klinike prednášal na univerzite, poskytoval konzultácie pre študentov, naďalej pracoval na svojich výskumoch...

V roku 1915 Dr. Alzheimer zomiera vo veku 51 rokov na zlyhanie srdca. Jeho posledným želaním bolo, aby bol pochovaný vo Frankfurte pri svojej manželke. Pohreb bol skromný. Alzheimer, ktorý si nepotrpel na tituly a uznania, si neželal, aby na jeho pohrebe boli prednášané nejaké prejavy. Správu o jeho smrti vtedajší rektor vroclavskej univerzity komentoval slovami, že medicínske vedy stratili jedného zo svojich najlepších predstaviteľov. Mal pravdu. Alois Alzheimer patril k vynikajúcej generácii lekárov z prelomu 19. a 20. storočia, ktorí vybudovali základy modernej medicíny.

Jeho posledným želaním bolo, aby bol pochovaný vo Frankfurte pri svojej manželke. 10 fotografií v galérii Jeho posledným želaním bolo, aby bol pochovaný vo Frankfurte pri svojej manželke. Zdroj: Getty Images

 

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×