Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Monika Hilmerová žije s rodinou v Rakúsku: Prečo nechcela dať dcéru do slovenskej školy?

07.03.2017 (9/2017) Atraktívna adresa, príjemní susedia bez xenofóbneho správania, krásna prírodná scenéria. A hlavne, je to len na skok do slovenského hlavného mesta bez toho, aby trasu lemovali dopravné zápchy. Bývanie v rakúskom pohraničí.
Monika Hilmerová žije s rodinou v Rakúsku: Prečo nechcela dať dcéru do slovenskej školy?
7 fotografií v galérii
Herečka má dôvod na spokojný úsmev, miesto na bývanie si vybrala veľmi dobre.
Autor fotografie: Jana Keketi

Rakúske mestá a obce si za svoj domov vybrali známi Slováci, ale aj úplne obyčajní ľudia, ktorí na zmienku o prípadnom zbohatlíctve reagujú smiechom. Nie tak dávno boli totiž časy, keď stavebné parcely vyšli u našich rakúskych susedov lacnejšie ako tie v Bratislave a blízkom okolí. Život sa zaujímal, aká budúcnosť čaká deti Slovákov v rakúskom pohraničí a hlavne, ako ich rodičia vyriešili dilemu – nemčina kontra slovenčina. 

Dcéra sa vzdeláva v Rakúsku 

Trasu medzi rakúskym mestečkom Hainburg a hlavným mestom Slovenska pravidelne zdoláva aj slovenská herečka Monika Hilmerová (42). „Žijeme tu necelý rok. Hľadali sme vhodné miesto na bývanie, ktoré by bolo blízko Bratislavy, pretože obaja tam s manželom pracujeme. Rodinné domy v hlavnom meste sú veľmi drahá záležitosť, preto voľba padla na rakúske pohraničie. Sme len jedenásť kilometrov od Bratislavy, to je, akoby sme žili v niektorej mestskej časti.“ Rakúski susedia sú uzrozumení s tým, že v ich štvrti žije prominentná Slovenka. „Vedia, že som herečka, ale vôbec to neriešia, nemajú ani prečo. Keď sa človek objavuje v televízii a v médiách, niektorí ľudia ho spoznávajú. Hneď ako by som sa vytratila z obrazovky, nikto by o mne nevedel ani na Slovensku, nieto v Rakúsku.“

Rodina Moniky Hilmerovej síce žije v Rakúsku, slovenčina je však prioritou. 7 fotografií v galérii Rodina Moniky Hilmerovej síce žije v Rakúsku, slovenčina je však prioritou. Zdroj: Jana Keketi

Herečka so svojím manželom Jarom Bekrom vychováva dve deti – Zaru (7) a Leonarda (3). Nedávno museli práve kvôli staršej dcére, ktorá je dnes prváčka, dávať na misky váh rakúske a slovenské školstvo. Nakoniec sa rozhodli vzdelávať prvorodené dieťa v meste, kde si aj vybudovali domov. „Najprv sme boli pevne rozhodnutí voziť Zarku do Bratislavy. Zmenili sme však názor. Pre dieťa je veľmi osožné, ak chodí do školy tam, kde aj býva. Má v škole kamarátov, s ktorými sa môže stretávať aj po vyučovaní. Aj ja som tak vyrastala. Školu som mala za rohom, kde som bývala, v blízkom okolí som mala preto veľa kamarátov, hrávali sme sa spolu na dvore. Dnes je to akosi iné, vozievame deti hore-dole kvôli škole, sú akoby vytrhnuté zo svojho prostredia, pretože sa vzdelávajú ďaleko od svojho domova. Tam, kde bývajú, nemajú potom žiadnych kamarátov, pretože stále niekam odchádzajú. A potom je to príjemné aj logisticky, ak sa dieťa vzdeláva tam, kde aj býva. Nemusí zbytočne skoro ráno vstávať a rodič mu nerobí pričasto šoféra.“

Slovenskí spolužiaci v Hainburgu 

Monika Hilmerová oceňuje život v Rakúsku ešte pre jeden bonus – jej deti sa automaticky naučia už v útlom veku jeden zo svetových jazykov – nemčinu. „Dnes už nikomu netreba vysvetľovať, aká je to devíza, ak niekto perfektne ovláda cudzí jazyk. A je veľký rozdiel, ak sa niekto učí jazyk v rámci vyučovania a, naopak, v krajine, kde aj žije.“ Obidve deti nastúpili – syn do materskej školy a dcéra do základnej školy – bez toho, aby ovládali nemecký jazyk. „Zarka predtým, ako nastúpila do prvého ročníka, absolvovala predškolskú prípravu, ktorá trvala jeden rok. Naučila sa rozumieť a rozprávať nemecky. Keďže je to pohraničná oblasť, žije tu veľmi veľa Slovákov a, samozrejme, odráža sa to aj v škole. Dcéra má veľa slovenských spolužiakov, pomáhajú si vzájomne a hlavne, učitelia vedia, ako majú s takýmito deťmi pracovať.“ 

Prvý sneh – žiadne domáce úlohy 

Rakúsko má podobný školský systém ako my, no predsa len sú tu určité odchýlky, ktoré herečka považuje za veľmi sympatické. „Napríklad, keď napadne prvý sneh, odpadnú deťom domáce úlohy. Ako rodičia sme mohli hlasovaním rozhodnúť, či naše deti budú v prvom ročníku klasifikované, alebo nie. Dali sme na radu riaditeľky školy, aby sme so známkami počkali, práve preto, že v triede sú deti, ktorých nemčina nie je materinský jazyk. Nekonajú sa tu tradičné rodičovské združenia, aké boli za čias, keď som chodila do školy ja. V triede sedeli rodičia a učiteľ pred všetkými rozoberal, ktoré dieťa aké je, čo pre niekoho mohlo byť trápne. Tu sa učiteľ individuálne stretáva s každým rodičom.“

V Hainburgu sa to Slovákmi hemží, žije ich tu asi 1 200. 7 fotografií v galérii V Hainburgu sa to Slovákmi hemží, žije ich tu asi 1 200. Zdroj: Peter Brenkus

Vzdelávanie v nemeckom jazyku je jedna vec, slovenčina však stále ostáva v domácnosti herečky prioritou. „Je to predsa náš materinský jazyk. Deťom čítame slovenské knihy, v televízii pozeráme slovenské rozprávky. A nezostávame len pri hovorovej slovenčine. Poradila som sa s učiteľkou z jednej z bratislavských škôl, na základe čoho som nakúpila pracovné zošity, knihy a šlabikár. Naše deti chcem učiť slovenskú gramatiku, čítané a písané slovo. Keďže sú ešte malé, musíme stále vymýšľať hravú formu. Skúšame to s pesničkami, básničkami. Najnovšie si Zarka vymieňa listy v slovenčine so svojou o štyri roky staršou sesternicou Karolínkou. Veľmi ju to baví a hlavne teší.“ 

Ľady roztápajú deti 

Rakúske pohraničné mesto Hainburg má 6 100 obyvateľov. Ako sa nám podarilo zistiť, Slovákov tu žije do 1 200. Z toho dve tretiny migrujú denne za prácou na Slovensko. Medzi prisťahovalcov patria Maďari a ďalší členovia európskych národov. Rakúšania však majú povesť priateľského národa, ktorý väčšinou bez problémov toleruje vo svojej vlasti cudzincov. Nečudo, že väčšina Slovákov, ktorí si vybrali za svoj domov rakúske pohraničie, hovorí o dobrých, respektíve prijateľných susedských vzťahoch bez náznaku akejkoľvek xenofóbie. A prípadne ľady v medziľudských vzťahoch vedia roztápať hlavne deti. „Medzi deťmi nevládnu žiadne predsudky. Hrajú sa spolu bez toho, aby riešili, kto je Turek, Ukrajinec, Chorvát či Maďar. Naša dcéra a syn prichádzajú do kontaktu s deťmi rôznych kultúr a zaoberajú sa len jediným – ako sa správajú, a teda, či je to ich kamoš, alebo nie. Som preto veľmi rada, že vyrastajú v takomto tolerantnom prostredí.“

Tento druh kozmopolitizmu vládne aj v samotnom mestečku. „Je pravda, že všetko nové prináša neistotu a očakávanie. Musím však povedať, že keď sme prišli do Hainburgu, stretli sme sa prevažne s príjemnými reakciami. Ešte sme ani nemali postavený dom, kosili sme trávnik, susedia nám kývali, zdravili sa, prihovárali. Slováci sa viac boja všetkého nového, ich strach je niekedy skrytý za odmeranosť či dokonca nepríjemné správanie k cudzincom.“ Na našu otázku, ako vidí budúcnosť svojich detí, slovenská herečka hovorí, že je to veľmi predčasné riešiť, hlavne teraz, v čase, keď máme otvorený svet. „Veď aj za socializmu sme si mysleli, že môžeme jasne vidieť budúcnosť svojich potomkov, aj keď len na Slovensku, pretože to bola jediná možnosť, a vidíte, že je dnes všetko inak.“

V pohraničnom meste si s manželom vybudovali dom. 7 fotografií v galérii V pohraničnom meste si s manželom vybudovali dom. Zdroj: Peter Brenkus

Dostala sa do rakúskej politiky

Zuzana Ondrisová (39) je ďalšia z tisícov Slovákov, ktorí si to tiež namierili do Rakúska spolu s rodinou. Je teda prirodzené, že tamojšie školstvo spoznáva prostredníctvom svojich dcér na vlastnej koži. Spomínaná Slovenka sa stretáva so vzdelávaním oveľa intenzívnejšie ako ostatní rodičia. Ako cudzinke sa jej podarilo získať dostatočné množstvo hlasov, aby obsadila stoličku v obecnom zastupiteľstve v pohraničnej dedine Wolfsthal. Ako komunálna politička sa venuje práve vzdelávaniu a voľnočasovým aktivitám. V praxi to znamená, že okrem iného pomáha pri vzájomnej komunikácii rodičom a zamestnancom miestnej škôlky či školy.

Zuzana je rodáčka z Považskej Bystrice a do hlavného mesta prišla kvôli štúdiu na stavebnej fakulte. Poväčšine pracovala v marketingu, dnes je lektorkou tvárovej jogy. Vydala sa tu, narodili sa jej dve deti a s manželom sa usadili na najväčšom bratislavskom sídlisku – v Petržalke s vedomím, že je to dočasné riešenie. „Snívali sme o dome so záhradou. Pre pohraničie sme sa rozhodli pre priaznivé ceny. Stavebný pozemok nás vyšiel oveľa lacnejšie ako v Bratislave či blízkom okolí. Kúpili sme ho v roku 2007, o tri roky neskôr sme sa už sťahovali,“ spomína a zároveň popiera dohady, že pohraničie bolo v tých časoch prístupné len Slovákom s tučnými peňaženkami.

Z Wolfsthalu do Bratislavy

Keď jej staršia dcéra Veronika, ktorá má dnes osem rokov, nastupovala do školy, voľba bola jasná – miestna škola vo Wolfsthale. „U nás v dedine vládne doslova komorná atmosféra, žije tu približne tristo Slovákov, je to tretina z celkového počtu obyvateľov. Rodičia majú k dispozícii jasle, materskú školu a prvý stupeň základnej školy. Berie sa tu zreteľ aj na to, že tu žijú ľudia, ktorých materinský jazyk je slovenčina. Preto v rámci európskeho projektu raz v týždni príde do miestnej škôlky slovensky hovoriaca pani, ktorá všetky deti, bez ohľadu na to, či majú slovenských, alebo rakúskych rodičov, učí slovenské riekanky, básničky, pesničky. V prípade potreby funguje ako tlmočníčka medzi slovenskými deťmi a rakúskymi učiteľkami.“

Zuzana Ondrisová (na snímke v strede) sa hrdo hlási k slovenským koreňom. 7 fotografií v galérii Zuzana Ondrisová (na snímke v strede) sa hrdo hlási k slovenským koreňom. Zdroj: Archív Z. O.

Veľká tolerancia vládne aj v základnej škole. „V Rakúsku podľa zákona musia do školy nastúpiť všetky šesťročné deti, neplatia tu odklady ako na Slovensku. Preto je žiakom k dispozícii takzvaný nultý ročník, ktorý využívajú hlavne deti Slovákov. Niektoré predmety absolvujú s prvákmi, zdokonaľujú sa v nemčine, učia sa koncentrovať na úlohy, tento rok im pomáha ‚dozrieť‘. Naša staršia dcéra tak mala dobre zvládnutú nemčinu už pri nástupe do prvej triedy.“ Prvé dva ročníky navštevovala rakúsku školu, v treťom ročníku prehodnotili situáciu a Veronika je dnes v Bratislave. „V našej dedine nemáme druhý stupeň základnej školy. Chceli sme, aby naša dcéra navštevovala osemročné gymnázium, vyvstala otázka, kam pôjde do piateho ročníka. Do takejto školy by musela naša dcéra v Rakúsku dochádzať do vzdialenejších susedných miest, dokonca s prestupovaním.“

Paradoxne, bratislavská základná škola v Petržalke je pre týchto Slovákov bližšie ako vzdelávacia inštitúcia v krajine, kde momentálne žijú. Ako vyplýva z rozprávania Zuzany Ondrisovej, prechod z nemčiny do slovenčiny ako vyučujúceho jazyka zvládla ich dcéra bez problémov, menší zádrh nastal pri angličtine. „V Rakúsku majú tento jazyk len raz v týždni a učia sa ho skôr zábavne, iba pomenúvaním vecí, neučia sa písať. Na Slovensku stihnú deti za dva roky toho oveľa viac. Veronika mala preto čo doháňať.“ Ich mladšia dcéra, ktorá je dnes škôlkarka, už od prvej triedy pravdepodobne nastúpi do slovenskej školy, ku svojej sestre. „Bude to pre nás jednoduchšie z hľadiska logistiky a rodinného režimu.“

Na slovenčinu dozerá svokra

„Hoci v dedine, kde bývame, hovoríme s miestnymi po nemecky, v prvom rade sme Slováci a na náš materinský jazyk by sme nemali zabúdať. Nerozumiem našim krajanom, ktorí, keď sa presťahujú, začnú sa so svojimi deťmi rozprávať výlučne po nemecky. U nás pozeráme v televízii nemecké aj slovenské rozprávky, čítame slovenské knihy. Materinský jazyk sme nezanedbávali ani počas prvých dvoch rokov v rakúskej škole. Veronika preto zvládla rozdielové skúšky na slovenskej škole na jednotku. Pomocnú ruku podáva aj svokra, je totiž slovenčinárka a koriguje občas aj nás dospelých,“ vážne aj s humorom rozpráva táto Slovenka na tému, ako je to u nich doma s materinským jazykom. Slovenčinu však počuť v tejto dedine bežne vzhľadom na relatívne vysoký počet obyvateľov spoza hraníc. Pre Slovákov či iných cudzincov, ktorí by sa chceli usadiť v dedine s pekným prírodným prostredím a takmer dokonalou infraštruktúrou, je však už cesta do Wolfsthalu zarúbaná.

Maličká obec Wolfsthal je už pre nádejných prisťahovalcov uzavretá. 7 fotografií v galérii Maličká obec Wolfsthal je už pre nádejných prisťahovalcov uzavretá. Zdroj: Peter Brenkus

Dedina síce ostatné desaťročia vymierala, v poslednom období tu však silne demografickú krivku posilnili Slováci. V roku 2005 tu evidovali 730 obyvateľov, v roku 2014 to bolo 945 ľudí a dnes je to už tisícka. Miestna radnica si však povedala, že tento počet je tak akurát. V dedine už nie sú voľné pozemky, a keď sa dokončí všetko rozostavané, zastavia sa pri počte obyvateľov 1 200. Rakúšania totiž nechcú dopadnúť ako slovenské satelitné mestečká v blízkosti Bratislavy, kde síce evidujú obrovskú expanziu, čo sa týka nárastu bytov a domov, na druhej strane však občianska vybavenosť poriadne pokrivkáva alebo, výstižnejšie povedané, je úplne chromá. Materské a základné školy sú preplnené, ďalším sprievodným a veľmi nepríjemným znakom sú dopravné zápchy.

Rakúske samosprávy idú, čo sa osídľovania týka, tou rozumnejšou cestou a vo svojom katastri prichýlia len toľko ľudí, aby dosiahli všeobecnú verejnú spokojnosť. Realitný trh je tak pre Slovákov, ktorí by chceli žiť v tejto krajine, už značne obmedzený. Ako sme sa však dozvedeli v realitných kanceláriách, ktoré sme oslovili, v ponuke sú už postavené domy či byty, ktoré predávajú pôvodní obyvatelia, cena sa odvíja od situácie na trhu. A tá je už o dosť vyššia ako v časoch, keď sa sem Slováci hrnuli po našom vstupe do Európskej únie a najmä do schengenského priestoru. Bez toho, aby Zuzana Ondrisová robila reklamu na bývanie v tejto krajine, v závere nášho stretnutia hovorí: „Naši známi sa nás veľmi často pýtajú, ako sme si tu zvykli, či nás pôvodní obyvatelia majú radi. Keď Rakúšania vidia, že ste normálny a slušný človek, ktorý sa pozdraví, poďakuje, váži si, čo tu má a stará sa o to, nie je dôvod, aby vás nenávideli.“

Dcéry sa budú zatiaľ vzdelávať na Slovensku, hlavným dôvodom je vzdialenosť. 7 fotografií v galérii Dcéry sa budú zatiaľ vzdelávať na Slovensku, hlavným dôvodom je vzdialenosť. Zdroj: Archív Z. O.


Oscarová Kate Winslet sa po rokoch priznala: Chcela som byť herečkou, toto som musela znášať!
Ministerstvo dopravy platí funkciu cyklokoordinátora: Chce, aby Slováci nechali autá doma
Škoda Octavia po facelifte: Taká zvláštna ešte nebola, v tejto verzii sa už približuje k Superbu

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×