Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Ako to urobila? Zákernú chorobu akoby zázrakom prekonala, verí, že za to vďačí svojej mame!

15.02.2017 Marta ležala na posteli. Chvíľami si myslela, že zošalie, chvíľami sa to lepšilo. Bolesť sa striedala s úľavou. Nevládala robiť nič. Naozaj nič.
Ako to urobila? Zákernú chorobu akoby zázrakom prekonala, verí, že za to vďačí svojej mame!
1 fotografia v galérii
Ilustračná snímka
Autor fotografie: Shutterstock‎

Pred pár mesiacmi to bolo lepšie – vtedy vládala aspoň spať. Dlho a vyčerpávajúco. Teraz jej hodiny plynuli v permanentnom pološere, v prázdne. Nemohla čítať, nemohla spomínať. Bola presvedčená, že sa všetko končí. Len si nevedela predstaviť ako. Lekári boli bezradní alebo tak aspoň pôsobili. Martin stav bol vlastne samé ne-: nemerateľný a nepredvídateľný, obdobia zdanlivého uzdravovania sa míňali s obdobiami rýchlych pádov. Nech sa robilo čokoľvek, stabilita chýbala a chýbala aj vízia zlepšenia. Tri roky, ktoré uplynuli od prvého záchvatu, prešli ako na hojdačke. Marta bola racionálny človek. V hlave mala vždy zapnutú kalkulačku. Chcela vedieť iba jednoduchú odpoveď. Koľko mám brať tabletiek? Koľko mesiacov života mi pridá ďalšia operácia? Koľko týždňov mám pred sebou, keď na ňu nepôjdem? Koľko stoja nové preparáty? Koľko ľudí s mojou diagnózou ste už uzdravili? Koľké štádium? Na tú poslednú otázku poznala odpoveď sama. Posledné. Mala to všetko načítané. Napozerané na iných pacientoch. Vedela sa na seba pozrieť triezvymi očami a vedela, že to, čo sa s ňou deje teraz, je koniec.

Majko bol siedmak a Milica práve maturovala. Potrebovali ju. Potrebovali jej podporu, peniaze, potrebovali ju doma. Cítila to, keď sa vracala a oni ju hladili, Majko sa k nej túlil, spával pri nej v posteli, Milica prebrala na seba všetky domáce práce: varila, upratovala, maľovala steny. Deti to na sebe nechceli dať znať, ale báli sa. Nielen jej odchodu. Báli sa neistoty. Veď mali iba ju a jej mamu: babičku. Palo, jej bývalý muž, sa dávno stratil. Peniaze neposielal, za deťmi nechodil roky. Marta sa ho snažila nájsť, vlastne ani nevedela, prečo to v určitej fáze choroby, hneď na začiatku, keď padla diagnóza, urobila. Azda preto, aby si bola načistom, čo bude s jej deťmi, keď tu nebude. S kým budú bývať. Kto ich bude vychovávať. Či babička, a ak nie, či jej aspoň dovolí stretávať sa s nimi. Ako zabezpečiť byt. Márne. Nebolo po ňom ani stopy. Dávni kamaráti ju navigovali, vraj odišiel od Austrálie, ale neostala žiadna adresa. Akoby ani neexistoval.

Všetko bolo otvorené. Ostalo čakanie na zázrak. A na poslednú operáciu. Keď ju viezli na sálu, necítila nič. Iba vpich a viečka jej klesli. Vedela, čo bude nasledovať. Nič. Len tma. Tentoraz to však bolo iné. Túto operáciu si Marta pamätala. Teda nie operáciu, ale pocit. Tentoraz to nebolo chladné a žiadne. Celý čas cítila, že jej telom prebehol lúč. Zlatý, žiarivý, teplý lúč. Ale nepálil. Zohrieval. Bola v ňom ako zababušená, v bezpečí. Nevnímala čas. Keď sa prebrala, cítila sa dobre. Lepšie ako po všetky tie mesiace predtým. Akoby sa jej svet otočil. „Čo sa to so mnou stalo? Malo by mi byť zle, mala by som mať bolesti, ale mňa nič nebolí.“ Marta si zrazu nerozumela. „Možno to so mnou naozaj dobre dopadne.“ Keď prišli deti, usmievala sa. Chcela im povedať, aká sa cíti silná, ako to všetko zvládnu, ako sa niečo stalo a ako si je teraz istá, že ich nenechá samy. Ale všetko bolo inak. Milica sa od dverí hodila na jej posteľ a vzlykala. Majko stál pri dverách a jeho veľké oči sa spojili s tými jej. „Babička zomrela,“ vzlykla Milica. „Presne vtedy, keď sme čakali na telefón z nemocnice, ako ti to dopadlo.“

S Martou sa otočil svet. Myslela si, že sa všetko končí. Že všetko pekné a ľahké musí nechať niekomu inému – že jej deti budú mať ťažký život. Ale ono to bolo úplne inak.

Rehabilitovala rýchlo. O dva týždne bola doma, o mesiac začala pomaličky pracovať. Čakala, kedy ju choroba znova začne valcovať, ale únava ani bolesť neprichádzali. Len nové a nové prílevy energie. Zrazu mala silu ako v dvadsiatich. Deň za dňom bol lepší a lepší. „Vieš, ja som babičku počula,“ plakala Milica. „Keď si bola v nemocnici, tak sa každý večer modlila pri tvojej posteli. Usmievala sa a rozprávala sa sama so sebou. Prosila, aby si neodišla skôr ako ona. Keď potom v tom kresle pri telefóne zaspala, ako čakala na správu o tom, ako ti je, tak to vlastne chcela.“

„Ona sa so mnou vymenila,“ povedala Marta. Nikdy nezistila, ako to mama urobila: ako si so sebou do večnosti zobrala aj jej bolesť. Jej trápenie. Prešli roky a energie a šťastia neubúdalo. Len niekedy, keď tuho zaspala, cítila ten zvláštny pocit tepla a jasu. Ako keby bola v maminom náručí.

 


Tibet: Dvestotisíc Budhov na jednom mieste, najvyššie položený pivovar či vlaky s dýchacími prístrojmi
Michal Figura popularizuje vedu zábavnými pokusmi: Miluje, keď deťom vyskakujú oči z jamiek
Vica Kerekeš: Nahotou zobrazujem reálny život, zaráža ma, ak chce herečka dablérku na zadok

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×