Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Neznámy Štúr: Budúcnosť Slovákov videl ako súčasť veľkého ruského štátu, Západ nenávidel

21.01.2017 (3/2017) Ľudovít Štúr (1815 – 1856) prišiel vhod každému režimu, zároveň však každý režim nejakú tú legendu o ňom pridal, prípadne niečo „nevhodné“ zamlčal.
Neznámy Štúr: Budúcnosť Slovákov videl ako súčasť veľkého ruského štátu, Západ nenávidel
11 fotografií v galérii
Ľudovít Štúr na jedinom zachovanom fotografickom portréte.
Autor fotografie: SNM, SNK

Vidiac rozštiepené kosti, požiadal som prítomných lekárov o niektorú z nich na pamiatku. Keď o chvíľu na moju žiadosť privolili, vyňali mi háčikom jablko kosti horného stehna a jeden kúsok z rozštiepenej dúčele. (...) Neskoršie som poslal jablko Ľudovítovmu bratovi Jánovi a kúsok dúčele dal som zapraviť knihárovi Šimekovi do rámika zhotoveného z lepenky.

Takto si modranský debnár Daniel Lačný, súčasník Ľudovíta Štúra (a ako sám seba tituluje – jeho „najdôležitejší modranský priateľ“), spomína na okolnosti tesne po Štúrovej smrti, keď sa v miestnej pitevni „zmocnil“ relikvií budúcej národnej ikony. Z Lačného spomienok sa dozvedáme aj o naturalistických detailoch pitvy a Štúrovho trojtýždňového zomierania po strelnom poranení, ktoré si počas Vianoc roku 1855 spôsobil na poľovačke a na následky ktorého (gangréna) 12. januára roku Pána 1856 skonal. V tom čase pravdepodobne iba sám Lačný podvedome tušil (prečo inak by si šiel po nebožtíkove kosti), že zo Štúra sa raz stane najväčší národný buditeľ, najväčší Slovák a najväčšia osobnosť v celej novodobej slovenskej kultúrnej histórii.

Pamätná tabuľa na mieste, kde si počas Vianoc roku 1855 spôsobil strelné poranenie, na následky ktorého zomrel. 11 fotografií v galérii Pamätná tabuľa na mieste, kde si počas Vianoc roku 1855 spôsobil strelné poranenie, na následky ktorého zomrel. Zdroj: Peter Brenkus

Zabudnutý nebožtík

V priebehu poldruha storočia boli Štúrov život a tvorba postupne premieľané v desiatkach monografií, esejí a článkov, ktoré sa čím ďalej od jeho smrti, tým väčšmi vo svojich nových „faktoch“ vzďaľovali pravde. Sto rokov po Štúrovej smrti socialistická literárna história a veda dospeli až tak ďaleko, že sa z kodifikátora spisovateľa stal aj bojovník za sociálny pokrok, aj ten, ktorý brojil proti národnému a sociálnemu útlaku, aj osloboditeľ slovenského roľníctva spod jarma feudalizmu, či dokonca bojovník za družbu národov! Štúr síce prišiel vhod každému režimu, no každý režim cítil, že nejakú tú legendu treba ešte pridať, často však niečo radšej zamlčať.

Broky a kostrové ostatky sa zachovali dodnes. 11 fotografií v galérii Broky a kostrové ostatky sa zachovali dodnes. Zdroj: TASR

Tak napríklad v Encyklopédii Slovenska (SAV, 1981) sa o Štúrovom pohrebe dozvedáme, že: „... sa stal manifestáciou jednoty celého slovenského národa, o ktorú po celý život usiloval.“ Pravda však bola „manifestácii“ na hony vzdialená. V listoch priateľov a príbuzných, ktorí boli svedkami jeho posledných chvíľ a pohrebu, sa síce dozvedáme o osobnej strate (priateľa, brata, vzácneho vzdelaného človeka...), nie však o strate, ktorá by mala postihnúť celý slovenský národ. Jeden jediný, katolícky kňaz Andrej Caban, napísal, že: „... je to strata pre národ nevysloviteľná...“ Vtedajšia katolícka tlač – Katolícke noviny a Cyrill a Method – informujú o Štúrovej smrti iba v niekoľkoriadkových nekrológoch ako o smrti „známeho literáta“. Ba ani v nekrológu Slovenských novín (!) nebol vykreslený ako významná slovenská osobnosť, ale iba ako človek, ktorý bol obetavým živiteľom sirôt svojho zosnulého brata Karola.

Desať rokov, až na dve výnimky od Daniela Licharda, po pamiatke Štúra, ako sa vraví, ani pes neštekol. Ba čo viac, keď sa tri roky po Štúrovej smrti Pavol Dobšinský nechal počuť, že by bolo hodné úcty postaviť na Štúrovom hrobe pomník, a prispeli naň stovky ľudí, z pomníka pre novinovú polemiku nič nebolo. Aké slovenské.

Počas jeho života asi málokto tušil, že z Ľudovíta Štúra sa raz stane národná ikona. 11 fotografií v galérii Počas jeho života asi málokto tušil, že z Ľudovíta Štúra sa raz stane národná ikona. Zdroj: Archív

Až 16 rokov po Štúrovej smrti bol nad jeho hrobom postavený neveľký obelisk. Len tak mimochodom, bez verejného záujmu, spomienky či nebodaj slávnosti. V popularizácii Štúra však neuspela ani Matica slovenská. Šestnásť rokov sa snažila o zrod Štúrovho životopisu. Vypísala súťaž, nikto sa však neprihlásil, preto priamo oslovila viacerých možných autorov – nikto sa neodvážil. A tak sme sa prvej časti Štúrovej biografie (autor Jozef Miloslav Hurban) dočkali až štvrťstoročie po jeho smrti.

Nečítané čítankové dielo

Oveľa pohnutejší osud zabudnutia však postihol vrcholné Štúrovo dielo – Slovanstvo a svet budúcnosti. Učili nás o ňom v základnej, strednej i na vysokej škole bez toho, aby si ho mohol ktokoľvek vrátane samotných učiteľov v slovenčine vôbec prečítať. Tento filozofujúci traktát bol totiž samotným Štúrom napísaný v nemčine a neskôr vyšiel v ruštine. Ale v slovenčine až v roku 1993! Príčin, prečo sme sa so zásadným dielom slovenského barda mohli zoznámiť až po vyše poldruha storočí, je hneď niekoľko. Za bývalého socialistického režimu sa dielu stali osudným disidentské repliky typu:

„Napriek scestnej, neuskutočniteľnej podobe, zbavujúcej ľudstvo dôstojnosti, je na Západe komunizmus veľmi rozšírený. Jeho pôvodnou baštou je Francúzsko a odtiaľ sa jeho skazonosné učenie šírilo do Nemecka, do Švajčiarska a inde...“

Nábytok v modranskom Múzeu Ľudovíta Štúra dotvára dobovú atmosféru. 11 fotografií v galérii Nábytok v modranskom Múzeu Ľudovíta Štúra dotvára dobovú atmosféru. Zdroj: Miro Miklas

Lenže dielo nemohlo byť vydané ani za prvej ČSR, prinajmenšom pre takéto úvahy:

„Je to hanba, aké semenište zavrhnutia hodnej tajnej polície si Rakúsko urobilo z Čiech! To je dôvod, prečo sú Česi medzi ostatnými Slovanmi neobľúbení a u niektorých, ako napríklad u Poliakov, dokonca nenávidení...“

Ale odvaha na vydanie Štúrovho Slovanstva sa nenašla ani vo fašistickom režime Slovenského štátu. A to aj napriek tomu, že autorov názor na Židov bol v súlade s fašistickou propagandou:

„Tento cudzí národ (Židia) nespojený nijakým putom s naším národom, národ, ktorý zo zásady zavrhoval kresťanstvo, a preto nepoznal lásku k blížnemu, hrozným spôsobom šafáril medzi našimi kmeňmi. Bezohľadne vyciciaval vo svoj prospech (...) úbohý ľud a snažil sa ho mnohorakým spôsobom zviesť a morálne rozložiť, nemilosrdne (...) ho pripravoval o majetok.“

Hore zľava – Adam Kardoš, Samo Chalupka, Daniel Lichard, Michal M. Hodža, Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Jaroslav Bórik. V dolnom rade zľava – Michal Rárus, Juraj Holček, Andrej Radlinský, Karol Kuzmány. Žiadali zriadenie Slovenského kniežatstva, ktoré by nepodliehalo uhorskej vláde. 11 fotografií v galérii Hore zľava – Adam Kardoš, Samo Chalupka, Daniel Lichard, Michal M. Hodža, Ľudovít Štúr, Jozef M. Hurban, Jaroslav Bórik. V dolnom rade zľava – Michal Rárus, Juraj Holček, Andrej Radlinský, Karol Kuzmány. Žiadali zriadenie Slovenského kniežatstva, ktoré by nepodliehalo uhorskej vláde. Zdroj: TASR

Pre ľudácky režim však bol nestráviteľný názor Štúra na Nemcov:

„... od najstarších čias, no hlavne teraz (nám Slovanom) Nemci neustále nadávajú do zlomyseľných, zákerných, pokryteckých a servilných ľudí, a vôbec, majú pre nás len tie najhoršie slová. Oni sú tými, ktorí kedysi (...) viacerým našim kmeňom pripravili pomalú a strašnú smrť, vtrhli do našich svätých chrámov, občín a rodín a hrozne tam vyčíňali, pošliapali nohami naše mravy a len sa z nás vysmievali a osočovali nás. Boli, a kde sa len dá, ešte stále sú našimi utláčateľmi.“

Naopak, veľkej až bezbrehej priazni sa u nášho „bojovníka za sociálny pokrok“ tešil ruský cár:

„V Rusku visí národ s nekonečnou láskou a oduševnením na svojom gosudarovi, cárovi, preukazuje mu úctu a bázeň, a kiež by sa v prospech celku udržal v úprimnosti a sviežosti! Národ sa s radosťou podrobuje prikázaniam cárov...“ Budúcnosť Slovákov a celého Slovanstva preto videl Štúr ako súčasť veľkého ruského štátu:

„Rusko má moc, obrovskú moc a tým aj poslanie a právo rozmetať všetky slovanské separatistické tendencie a nárokovať si na hegemóniu v celej rodine slovanských národov...“

Nenávisť k Západu, a obdiv Ruska a ruského cára zvlášť, akoby nemali v Štúrovej životnej filozofii konca-kraja.

V múzeu sa nenachádza veľa jeho pamätných predmetov. Žil striedmo z darov, zbierok a z príjmov súkromného učiteľa. 11 fotografií v galérii V múzeu sa nenachádza veľa jeho pamätných predmetov. Žil striedmo z darov, zbierok a z príjmov súkromného učiteľa. Zdroj: Petra Áčová - Nový Čas

Z čoho Štúr žil...?

Inou, neznámou sférou Štúrovho súkromia sú jeho príjmy. Podľa už citovanej Encyklopédie Slovenska bol Štúr „kodifikátor spisovnej slovenčiny, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, pedagóg, redaktor“. K tomuto výpočtu treba pridať ešte funkciu poslanca uhorského snemu, vydavateľa a povstaleckého organizátora. Je to paradox, no takmer žiadna z týchto profesií či „poslaní“ ho neživila.

Keď sa Štúr vo svojich štrnástich rokoch prisťahoval z rodného Uhrovca do Prešporku, predstavovali priemerné životné náklady mešťana sumu od 150 do 300 forintov ročne. Okrem toho za nájom dvojizbového bytu na okraji mesta sa platilo 180 forintov, v centre však aj dvojnásobok. Počas štúdií na evanjelickom lýceu žil (a stravoval sa) Štúr najmä vďaka finančnej podpore nadácie Skariczanum. Rodičia ho v tom čase finančne takmer nepodporovali, lýcejné štipendium nezískal, a tak ho otec dva roky pred ukončením štúdií pre nedostatok peňazí povolal späť do Uhrovca. Tu mladý Ľudovít získal veľmi dobre platené miesto správcu na miestnom panstve. Jeho ročný plat mal byť 325 forintov (plus naturálie), čo bolo viac ako neskorší plat jeho brata na poste rektora modranského gymnázia. A to mal iba 19 rokov.

Uhrovec – kaštieľ s okolím. Uprostred rodný dom Ľudovíta Štúra. 11 fotografií v galérii Uhrovec – kaštieľ s okolím. Uprostred rodný dom Ľudovíta Štúra. Zdroj: Táňa Michalková - Nový Čas (reprofoto)

Lenže jeho životné ambície boli oveľa „ušľachtilejšie“ ako iba materiálne. Mala to byť služba národu a jeho sebauvedomeniu. A tak postupne v celom svojom krátkom živote odmieta všetky dobre platené miesta – profesora na gymnáziu či tajomníka na súde v Prešporku, pretože by mu boli prekážkou v jeho celoživotnom cieli. Na lýceu v Bratislave učí zadarmo, a keď sa v roku 1847 uchádza o post poslanca v uhorskom sneme za mesto Zvolen, svoj poslanecký plat venuje mestu. Aká inšpirácia pre dnešných zástupcov ľudu. Ba čo viac, za vlastné si nechá ušiť aj predpísaný poslanecký mundúr – dolomán s ozdobnými šnúrami, čo v tých časoch nebola lacná záležitosť. Z vydávania Slovenských národných novín sa nedalo ani len vyžiť, nieto ešte zbohatnúť a Štúr žiadne nehnuteľnosti, prenájom ktorých by mu niečo zarobil, nevlastnil. Tak z čoho vlastne žil?

V Štúrovom rodnom dome sa narodil aj Alexander Dubček. 11 fotografií v galérii V Štúrovom rodnom dome sa narodil aj Alexander Dubček. Zdroj: Andrea Jacenková - Nový Čas

Z darov, zo zbierok a z príjmov súkromného učiteľa. Kým prvé dva spôsoby sa ako podpora „národnej a kultúrnej osobnosti Štúra a jeho idey“ dali akceptovať, tá posledná bola tak trochu „pod úroveň“, i keď z hľadiska príjmov najefektívnejšia. Štúr dokonca dva mesiace vychovával synov grófa Prónaia. Áno, toho Prónaia, ktorému ako vodcovi významnej časti vplyvnej maďarskej župnej šľachty pripisoval najväčšiu zodpovednosť za biedu Slovákov. Ako je zároveň možné, že samotný Prónai, poznajúc Štúrove názory, mu hoci len na krátko zveril výchovu svojich synov? To je to isté, ako keby v dnešných pomeroch poslanec Matovič posielal svoje ratolesti na hodiny spevu k poslancovi Smeru Jarjabkovi, a ten by ich učil spievať Vivat Slovakia. Dnes nepredstaviteľné sa pokojne udialo v tom legendárne krutom národnostnom útlaku.

Štúrove „lásky“

Vraj boli štyri, no iba o dvoch sa zachovali písomné stopy. Obe sa stali obľúbeným námetom Štúrovej popularizácie (a bulvarizácie), obe, čo sa „životnej lásky“ týka, nezaslúžene. Tá prvá sa volala Mária Pospíšilová. Cestou domov, po štúdiách v Halle, sa mladý driečny 25-ročný Ľudovít zastavil v Hradci Králové u svojho známeho, redaktora Květov Jaroslava Pospíšila. Tu si po páde zo schodov zlomil ruku a Pospíšilova sestra Mária sa oňho starala a písala za neho listy. Keď sa z Hradca so scelenou rukou vrátil domov „pod Tatry“, Jaroslavovi Pospíšilovi síce napísal, že: „Ona (Mária) mi unesla dosavadní pokoj srdce...“, ale to bolo, čo sa lásky týka, všetko. Márii už písal iba o svojom „boji s maďarským národným hnutím“ a pomerne rýchlo sa s ňou napokon aj rozlúčil.

Adela Ostrolúcka (vľavo) je považovaná za jeho najväčšiu lásku. Mária Pospíšilová sa o neho starala, keď si ako 25-ročný v Hradci Králové zlomil ruku. 11 fotografií v galérii Adela Ostrolúcka (vľavo) je považovaná za jeho najväčšiu lásku. Mária Pospíšilová sa o neho starala, keď si ako 25-ročný v Hradci Králové zlomil ruku. Zdroj: Archív

Najvýznamnejšou ženou v Štúrovom živote vraj bola Etelka (alebo Adela) Ostrolúcka. Táto legenda však vznikla až v roku 1924 a o tomto vzťahu sa zachovalo ešte menej písomných dôkazov ako o predošlom. Je pravda, že Štúr bol s rodinou Ostrolúckych v kontakte dlhší čas, je zároveň pravda, že priúčal Adelku vo Viedni v rokoch 1851 až 1852 slovenčine. A je napokon pravda, že po predčasnej smrti mladej, jemnej a mimoriadne vzdelanej dievčiny Štúr jej pamiatke venoval báseň. Ale to je, čo sa „osudovej lásky“ týka, všetko.

Na ešte tenšom ľade sú postavené nedávne „senzačné odhalenia“ a úvahy o Štúrovej homosexualite, založené hlavne na tom, že odmietal manželstvo. Lenže, ak si chcel Štúr splniť svoje životné predsavzatie, a tým bol, povedané obrazne, „kultúrny zrod národa“, založenie rodiny pri takomto kolosálnom cieli jednoducho nemalo žiadne miesto. Ďalšie argumenty „prívržencov“ Štúrovej homosexuality za prejav „lásky k mužom“ považujú aj fakt, že Štúr pri stretnutí mal vo zvyku svojich priateľov vybozkávať. A že počas štúdií spával v jednej posteli so svojimi spolužiakmi. Kým v tom prvom prípade ide o v tých časoch dobovou etiketou akceptovaný spôsob prejavu priateľstva pri stretnutí, doteraz bežný napríklad v Rusku, ten druhý je ešte prozaickejší – peniaze. Prešporské študentské izby boli v časoch Štúrových štúdií pomerne drahé, a tak sa bežne prenajímala jedna posteľ dvom.

V Zemianskom Podhradí sa zoznámil s Adelou Ostrolúckou, svojou druhou veľkou láskou. 11 fotografií v galérii V Zemianskom Podhradí sa zoznámil s Adelou Ostrolúckou, svojou druhou veľkou láskou. Zdroj: Táňa Michalková - Nový Čas (reprofoto)

Zabúdanie

Za 161 rokov, ktoré uplynuli od Štúrovej smrti, sa o tejto najvýznamnejšej kultúrnej osobnosti Slovenska popísalo a pohovorilo veľa. Každé väčšie mesto má Štúrovu ulicu, námestie a južné Slovensko dokonca celé mesto – Štúrovo (s ktorým Štúra nič nespája, v ktorom nikdy nebol). Nič z toho nám však nezabránilo na túto najvýznamnejšiu kultúrnu osobnosť Slovenska postupne zabúdať a ozajstné poznanie jeho významu nahrádzať „poznávaním“ fám, neoverených legiend a konšpirácií. A tak možno už dnes, či onedlho, sa o Ľudovítovi Štúrovi v školských testoch dozvieme , že „vynašiel slovenčinu“ a o štúrovcoch, že to boli „obyvatelia Štúrova“.

Poznámka: Niektoré historické fakty v tomto článku boli prevzaté z biografie Ľudovít Štúr autora Józsefa Demmela.

 


Senegalský Dakar: Z miesta krutého obchodu s otrokmi je dnes jedna z najtolerantnejších metropol sveta
Tomáš Bezdeda o účinkovaní v speváckej šou aj neúspešných vzťahoch: Porovnáva ženy s Adelou?
Nemám žiadne sebavedomie! Začala som študovať v meste, neviem si zvyknúť na takýto štýl života

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×