Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Slovenka velí celosvetovej simulovanej misii na Mars: Ľudstvo nemôže zostať iba na jednej planéte!

19.01.2017 (3/2017) Bratislavčanka Michaela Musilová (28) je v súčasnosti na „marťanskej“ základni v púšti v USA veliteľkou celosvetovej simulovanej misie letu na Mars, ktorá bude do 9. februára. Patrí medzi ľudí, ktorí raz možno naozaj poletia na skutočný Mars.
Slovenka velí celosvetovej simulovanej misii na Mars: Ľudstvo nemôže zostať iba na jednej planéte!
9 fotografií v galérii
Slovenka je hlavnou veliteľkou súčasnej simulovanej misie.
Autor fotografie: Archív M.M.

Chceli by ste raz ísť naozaj na Mars?

Áno, najradšej by som išla na skutočnú misiu na Mars. Ale ideálne spiatočnú.

Myslíte, že na Marse budú niekedy ľudia trvalo bývať?

Budúcnosť ľudstva je, že nemôže zostať iba na jednej planéte, už len pre sebazáchovu. Nie iba preto, že sa zhoršujú životné podmienky, že nás trápi globálne otepľovanie, že budú stúpať oceány a zatopia veľké časti pevniny, že bude stále viac ľudí a nezmestíme sa všetci na Zem, ale aj preto, že stačí jeden veľký asteroid a zničí život tak, ako vykynožil dinosaury. Máme motiváciu kolonizovať iné planéty.

Ak Zem trápi otepľovanie, stúpanie oceánov, príliš rýchly rast počtu ľudí, tak na Marse budú na život človeka lepšie podmienky?

Nie, ale dôležité je, aby ľudia boli multiplanetárni, aby neboli nútení byť len na jednej planéte. Keď sa dostanú na Mars, budú ho môcť využiť, aby sa odtiaľ dostali aj ďalej na ďalšie planéty slnečnej sústavy a vo vzdialenejšej budúcnosti možno aj mimo nej.

Načo je však dobré pokúšať sa obývať nové planéty?

Okrem toho, čo som hovorila, je jasné, že ľudia sú zvedaví, stále sa pýtajú, skúmajú, neuspokoja sa len s tým, čo vidia. Preto kedysi plávali cez moria, oceány, aby videli, čo je na druhej strane. Vďaka zvedavosti objavili nové kontinenty. Takisto chcú objavovať, čo je mimo Zeme. Zaujímavé tiež je, že vo vesmíre sa spájajú národy. Tam nik nerieši, či majú krajiny medzi sebou konflikt, tam všetci z rôznych krajín spolupracujú. Ani na Mars sa ľudia nedostanú iba cez NASA alebo ESA, bude musieť ísť medzinárodná posádka, ľudia z mnohých krajín.

Michaela Musilová počas prvej simulovanej misie na Mars v roku 2014. 9 fotografií v galérii Michaela Musilová počas prvej simulovanej misie na Mars v roku 2014. Zdroj: Archív M.M.

Myslíte si, že vy na Mars naozaj pôjdete?

Dúfam, veľmi. A na staré kolená, keď už nebudem mať čo stratiť, by som možno išla aj s jednosmernou „letenkou“.

Dá sa odhadnúť rok, v ktorom by letela na Mars prvá misia?

Teraz sú odhady na rok 2030. Ešte stále však nie sú vyvinuté všetky technológie.

O 13 rokov, to budete mať 41.

Najstarší astronaut mal vyše 70 rokov, takže vek nie je problém. S misiou na Mars sa počíta skôr so staršími ľuďmi, lebo budú vystavení vysokému žiareniu a starší majú menšie riziko rozvinutia chorôb. A keby sa aj rozvinuli, bola by ich menšia „škoda“.

Let na Mars by trval osem mesiacov. S akou dlhou misiou sa na prvýkrát počíta?

V minulosti sa rátalo s minimálne 500 dňami. Teraz sa hovorí o dvoch rokoch – osem mesiacov cesta, osem pobyt na Marse, osem cesta naspäť.

Vy patríte medzi ľudí, ktorí sa prihlásili, že chcú ísť na Mars?

Ak myslíte Mars One, do ktorej sa ľudia hromadne prihlasovali, tak nie, lebo to nie je realistická misia. Mars One urobila jedna spoločnosť, ktorá chcela misiu nastaviť ako Big Brother, ako reality show. Chceli misiu financovať tak, že celý svet by sledoval, ako ľudia cestujú a idú bývať na Mars. Bol to kontroverzný projekt, lebo tvrdili, že ide o jednosmerný let, navždy. Lenže nemali technológie, z vedeckej stránky to nemali premyslené. Tam som sa neprihlásila, lebo mi to pripadalo smiešne.

Ako ste sa teda dostali k Marsu?

Cez svetovú organizáciu Mars Society. V roku 2013 bol vo Veľkej Británii konkurz na vytvorenie posádky simulovanej misie na Mars 2014. Vtedy som bola doktorandka na univerzite v Bristole a práve som robila dlhodobý výskum o organizmoch v extrémnych podmienkach v Grónsku. Zistila som, že dokážu produkovať ohromné množstvo látok a tie by sa teoreticky dali používať na zúrodňovanie pôdy, ktorá by bola v skleníkoch pri základniach na iných planétach. Tak som sa s tým experimentom prihlásila a vybrali ma do Britmi zloženej posádky simulovanej misie. Pri výbere zrejme zavážilo, že chvíľu som pracovala pre NASA, že som študovala planetárne vedy, astrobiológiu, mala som skúsenosti z extrémnych podmienok, ovládam angličtinu, nemčinu, taliančinu, francúzštinu, a keď som pracovala v Japonsku, tak sa nalepilo na mňa niečo aj tam. Pri astronautoch je dôležité, aby boli akoby dva v jednom.

Čo je vlastne simulovaná misia?

Je to pobyt na základni v červenej púšti uprostred národného parku v americkom Utahu, izolovanej od civilizácie. Na základni sa v zime striedajú jednotlivé misie a snažia sa simulovať skutočné podmienky na Marse. Simulované misie sú v zime, keďže na Marse je priemerná teplota okolo mínus 60 stupňov Celzia. Snaha je dostať ľudí do situácie, aby boli naozaj ako na Marse. Preto je základňa ďaleko od všetkého, v púšti, nedá sa z nej uniknúť.

Takto vyzerá základňa v púšti v Utahu, ďaleko od civilizácie. Simulujú v nej podmienky na Marse. 9 fotografií v galérii Takto vyzerá základňa v púšti v Utahu, ďaleko od civilizácie. Simulujú v nej podmienky na Marse. Zdroj: Archív M.M.

Keď ste prvýkrát pred troma rokmi prišli do púšte k simulovanej marťanskej ubytovni, čo ste videli?

Doviezli nás tam veľkými autami divokým terénom, hodinu a pol jazdy púšťou, a prvý pocit bol, že je to naozaj ako na Marse. Západ slnka, krásna červená púšť jemne pokrytá snehom a uprostred ničoho tri minibudovy – ubytovňa vyzerá ako valec s priemerom 8 metrov, vedľa skleník, kde sa testuje pestovanie plodín, a observatórium. Prvý dojem bol úžas, obdiv, že krásne, no potom prišlo vytriezvenie, že aha, v tomto valci budeme siedmi ľudia tri týždne bývať a simulovať, že sme na Marse. Vytiahli sme všetky veci z áut, zatvorili za nami dvere a bolo nám jasné, že už niet úniku. Obzreli sme sa okolo seba, všade plno vecí a sedem ľudí natlačených pri sebe.

Ako vyzerá „marťanská“ ubytovňa?

V ubytovni, čiže vo valci, sú dve podlažia, hore sú miniizby pre jednotlivých ľudí, no vyzerá to ako rakva, do ktorej si človek ľahne na karimatku, aby ho netlačil tvrdý povrch. Hore sa dá iba spať, nie je možné tráviť tam nejaký čas. Preto sme väčšinu času dolu v spoločnej miestnosti, kde robíme všetko – experimenty, varenie, cvičenie. Dolu je aj biochemické laboratórium a aj vzduchové komory, kde sa obliekame do skafandrov, aby sme pri simulovanom opustení základne skúšali, ako ísť do terénu na povrch Marsu.

Posádky, ktoré idú do vesmíru, sa vždy dobre poznajú, mesiace pred odchodom na misiu spolu trénujú. Vy ste pri prvej simulovanej misii v roku 2014 vedeli, s kým tam idete?

Nie, spoznávali sme sa prvý večer v základni a hneď sme si rozdeľovali úlohy. Dali dohromady rôznorodých ľudí a nebol to dobrý nápad. Ja som mala skúsenosti z expedícií, boli tam však kolegovia, ktorí extrémne podmienky nedokázali zniesť. Žiť tri týždne so siedmimi rozličnými ľuďmi v malom priestore, kde počuť a vidieť všetko, je problém, ak ľudia nie sú na rovnakej vlne. A my sme neboli, vznikali ťažké konflikty. Z takej situácie sa nedá nikde utiecť a musíte vydržať.

Čo sa tam dialo?

Každý sme mali plniť úlohy, každý mal nejaké výskumy. Mali sme jednu kolegyňu, ktorá nebola dobre pripravená na experimenty, ktoré mala robiť, kolega jej však sľúbil, že jej pomôže. Lenže on mal kopec iných povinností, takže nestíhal. Narastalo medzi nimi napätie, do toho klaustrofóbia, ona sa cítila stále utlačenejšie. Ja som mala veľa práce v teréne, takže som chodila v skafandri von, podobne na tom boli niektorí kolegovia. Bola to zmena, pre mňa detský sen stať sa astronautkou, takže v skafandri ďaleko od civilizácie s nejakou úlohou som všetko vnímala ako niečo úžasné, bola som šťastná, hovorila som si, že jéj, som na Marse, prežívam sen. Lenže ona mala prácu iba dnu, bola stále zatvorená, stále musela vidieť rovnakých ľudí, nemala žiadne súkromie, nemohla utiecť von, aby robila čosi iné. Nemohla robiť svoj výskum, lebo kolega jej nestíhal pomáhať, nervy začali tiecť.

Vybuchol jej „dekel“?

Vyfučal tlak a vyvŕšila sa na kolegovi, ktorý jej mal pomáhať. Neustále ho kritizovala, že nepomáha, a po čase vybuchol aj on. Vznikla nepretržitá hádka, od ktorej sme my ostatní nemali kam uniknúť. Takže sme ich všetci museli riešiť. Ona bola na tom tak zle, že chcela utiecť, museli sme ju upokojovať, aby uprostred noci nešla preč. Naokolo nebolo nič, len púšť, v ktorej boli kojoty, pumy, navyše nevedela, ktorým smerom ísť, bola zima.

„Po predchádzajúcej skúsenosti spred troch rokov bola strava jediná vec, na ktorú som sa netešila,“ hovorí Michaela. 9 fotografií v galérii „Po predchádzajúcej skúsenosti spred troch rokov bola strava jediná vec, na ktorú som sa netešila,“ hovorí Michaela. Zdroj: Peter Brenkus

Vás nešlo roztrhnúť, keď ste tri týždne v uzatvorenom priestore počúvali hádky?

Nebolo to príjemné, no vesmír je naozaj môj detský sen, celý čas som bola plná endorfínov, nadšená, takže som napätie asi znášala lepšie ako ostatní.

Keď ste odchádzali z misie a vedeli ste, že konečne sa dostanete do civilizácie, bola to úľava?

Naopak, bola som smutná. Problematickej kolegyni sa asi uľavilo, no ostatní sme sa zblížili, dodnes sme v kontakte, od misie sme sa videli niekoľkokrát, chodíme si na svadby, hoci každý býva v inom kúte sveta.

Oni by chceli ísť takisto ako vy aj na skutočnú misiu na Mars?

Nie, zo siedmich ľudí, štyroch žien a troch mužov, by som chcela ísť iba ja a ešte jedna kolegyňa.

Do prvej misie pred troma rokmi ste sa prihlasovali s experimentom, ktorý ste vyskúmali v Grónsku. O čo išlo?

Vyštudovala som astrobiológiu a počas doktorandského výskumu som sa zamerala na organizmy na ľadovcoch. Väčšina planét v slnečnej sústave, ktoré skúmame, sú skôr studené, tak­že ak by tam bol život podobný nášmu, bol by podobný životu v extrémnych podmienkach, ako napríklad na ľadovcoch. Veľa ľudí hovorilo, že na povrchu ľadovcov žijú organizmy, no dovtedy sa nevedelo, ako v extrémnych podmienkach môže niečo prežiť, keď tam nie sú žiadne živiny a povrch Grónska je zamrznutý skoro celý rok. Niekoľko mesiacov som priamo na mieste študovala, aké sú biochemické reakcie, aké organizmy tam dokážu prežiť a ako dokážu prežiť.

Výsledky skúmania boli dobré?

Vyvinula som rôzne pasce na prach, ktorý poletuje na ľadovci, a snažila som sa zistiť, odkiaľ pochádzajú mikróby, ktoré dosadnú. Našla som mikróby aj z Ameriky. Chcela som zistiť, aké sú, tak sme brali vzorky, analyzovali sme ich, robili sme rôzne experimenty a vtedy som zistila, že organizmy sú nielenže sebestačné, ale že ony si cez fotosyntézu samy vytvoria živiny. A vytvoria si ich tak veľa, že sa pri topení ľadovca vyplavujú do okolitých riek, prenesú sa do okolitých oceánov a kŕmia ekosystémy. Z týchto poznatkov som mala aj niekoľko významných publikácií.

A organizmy z toho ľadovca teraz viete použiť na prípadné zúrodňovanie pôdy na Marse?

Áno. Je to približne sto druhov, tvoria skoro komunitu.

Vy ste z vášho výskumu dali svetu poznatok, že organizmy, ktoré tam prežijú, si vytvárajú živiny?

Áno, a že sa živiny zároveň vyplavujú do riek, lebo to dovtedy dokázané nebolo. Ešte významnejší výsledok podľa mňa je, že produkované organické látky sú niečo ako tmavá hmota. Spôsobuje to tmavnutie ľadovcov, tie sa potom rýchlejšie topia a tým sa ešte zhoršuje globálne otepľovanie. Ony sa živia aj rôznymi chemikáliami, ktoré my ľudia vypúšťame do ovzdušia, čiže čím bude horšie ľudské pôsobenie na atmosféru, tým viac budú mikróby produkovať tieto látky a o to viac sa ľadovce budú topiť.

Posádka z roku 2014. Zo siedmich ľudí by chceli naozaj letieť dve ženy. 9 fotografií v galérii Posádka z roku 2014. Zo siedmich ľudí by chceli naozaj letieť dve ženy. Zdroj: Archív M.M.

V akej forme sa dajú zobrať mikróby na Mars? Čo to vlastne je? Nejaká voda, želatína, prach?

Mikróby nevidíte, no sú zmiešané s grónskou zeminou, respektíve s prachom, ktorý dopadá na povrch ľadovca. Ten sa dá zobrať.

Keby ste tým zúrodňovali pôdu v skleníkoch na Marse, vedľajší produkt by bol aj kyslík?

Áno.

Tieto experimenty ste použili pri prvej simulovanej misii na Mars pred troma rokmi. Vtedy ste boli v posádke, ktorú dali dohromady Briti. Teraz ste veliteľkou misie, ale tá už nie je britská?

Teraz som v celosvetovej misii.

Ako ste sa do nej dostali?

Organizuje to Mars Society, ktorá základňu v púšti postavila. Oni ma oslovili. Dali mi priamo ponuku na miesto hlavnej veliteľky.

Čo ich mohlo presvedčiť, že vás oslovili, aby ste boli hlavnou veliteľkou?

Určite organizačné schopnosti a tiež fakt, že sa mi v predchádzajúcej misii podarilo mikróbmi z Grónska naozaj zúrodňovať pôdu, ktorá by bola v skleníkoch na Marse. A tým by sme si mohli na Marse pestovať rastliny. Jednoducho projekt bol úspešný, mala som o ňom niekoľko publikácií, výsledky som prezentovala po svete. Zostala som v kontakte s organizáciou, ktorá robí misie, pomáhala som posádkam, ktoré simulovali lety na Mars po nás, na diaľku som im dávala inštrukcie, takže som zostala zapojená do misií niekoľko rokov. Keď bol minulý rok konkurz na terajšiu misiu a oslovili ma, dali mi aj možnosť vybrať si posádku.

Takže teraz si s posádkou rozumiete?

Áno. Všetci sme museli prejsť aj rôznymi testmi, výskum sme dôkladne pripravili. Máme geológa, ktorý reprezentuje Izraelskú vesmírnu agentúru, jeden z inžinierov je Španiel, pôsobí však na americkej univerzite, takže reprezentuje aj USA. Astrobiológ je Austrálčan, je môj asistent. V posádke je aj expert na 3D tlačiarne a solárne generátory, ktorý reprezentuje Maroko a Francúzsko.

Načo máte experta na 3D tlačiarne?

Buduje technológiu, ktorou by sme vedeli využívať suroviny z Marsu na vytvorenie tehál prostredníctvom 3D tlačiarní. Z nich by sa dali stavať ubytovne. Máme aj Írku, ktorá je v posádke naša umelkyňa.

Umelkyňa na Marse?

Americká NASA (Národný úrad pre letectvo a vesmír) sa snaží zapojiť do výskumu okrem vedcov aj umelcov. Už v stredných školách zistili, že keď do vedeckých predmetov pridajú umeleckú stránku, zvýši to kreativitu študentov. Teraz to skúšajú aj pri simulovaných letoch na Mars. Naša umelkyňa je dramaturgička, robila niekoľko divadelných hier a vystúpení po celom svete, vymýšľa vzdelávacie hry pre mladých, robila audiovizuálne projekty.

Ako fungujete v simulovanej misii pri experimentoch? Je to podobné ako pri skutočnom lete?

Samozrejme, každé tri hodiny komunikujeme so „Zemou“, čiže s centrálou, dajú nám inštrukcie, čo máme robiť, schvália nám plán, ktorý navrhujeme na ďalší deň, posielame správy, čo sme urobili, dávajú nám informácie o počasí na ďalší deň. Ja všetko organizujem a zároveň mám vlastný výskum, preto mám aj asistenta.

Slovenka je hlavnou veliteľkou súčasnej simulovanej misie. 9 fotografií v galérii Slovenka je hlavnou veliteľkou súčasnej simulovanej misie. Zdroj: Archív M.M.

Máte šesťčlennú posádku. Všetkých ste si vybrali sama, alebo vám niekoho pridelili?

Všetci museli prejsť konkurzom, odporučila som ich však ja, takže je to môj výber.

Na výskumnej stanici to funguje tak, že v zime je neustále ­obsadená? Jedna posádka strieda druhú?

Áno, my sme teraz v sobotu vystriedali posádku, ktorá na základni bola pred nami. Ona riešila iné vesmírne a technologické projekty. Za jednu sezónu prejde týmito misiami okolo 6 až 10 posádok. No na Mars chce ísť menšina, hovorila som, že z mojej prvej misie by sme chceli na skutočný Mars letieť zo siedmich iba dve.

Aký je vekový priemer posádky?

Moja predchádzajúca posádka mala priemer 37 rokov, terajšia okolo 31. Najstaršia je umelkyňa, má skoro 50.

Z ľudí, ktorí sú teraz v posádkach simulovaných misií, by sa mali vyberať tí, ktorí raz naozaj pôjdu na Mars?

Pravdepodobne. Keďže sa počíta s tým, že na Mars by išli skôr starší, takí, ktorí už majú skúsenosti zo simulovaných misií, tak o niekoľko rokov by sme mali byť pripravení. Keďže ja na Mars ísť chcem, plánujem sa zúčastňovať ďalších simulovaných misií.

Mars Society je hlavná organizácia, ktorá pracuje na príprave pre lety na Mars?

Vo svete je najvýznamnejšia. Sú rôzne vesmírne agentúry jednotlivých krajín, ktoré robia aj svoje výskumy a vlastné simulácie, ale Mars Society je medzinárodná, robí to od roku 2001 a zapája do toho celý svet.

Akú tam máte stravu? Pre kozmonautov?

Áno, veď je to simulácia, ktorá sa má čo najviac podobať na skutočnú misiu. Princíp simulácie je, že zo Zeme dostali ľudí na Mars s tým, že ľudia majú len určité množstvo jedla, vody, elektriny. Navyše, strava musí byť ľahká, keďže pri vzlete do vesmíru sa počíta každý gram. Musí byť trvanlivá, takže bola vysušená, zbavená vody. Vyzerá ako psie granule. Síce jedno je kuracie, jedno hovädzie mäso, ale chutí a vyzerá rovnako. Po zmiešaní s vodou je to kaša. Okrem byliniek zo skleníka nemá čo zlepšiť stravu. V ubytovni sú odmerky na meranie tekutín aj stravy, takže podľa nich si vieme zadeliť množstvá, aby nám jedlo vydržalo do konca. Po predchádzajúcej skúsenosti spred troch rokov bola strava jediná vec, na ktorú som sa netešila.

Máte súrodencov? Chcú ísť na Mars tiež?

Mám brata, ale je taký odlišný, že vôbec nemá ambíciu ísť na Mars. Obaja máme radi extrémy, na sviatky si dávame ako darčeky skoky z mostov alebo s padákmi, v tom sme si veľmi podobní, ale ja som ten ambiciózny vedec, ktorý by na Mars išiel aj hneď, kým on je spokojnejší tu na Zemi.

Simulácia sa má čo najviac podobať na skutočnú misiu. 9 fotografií v galérii Simulácia sa má čo najviac podobať na skutočnú misiu. Zdroj: Getty Images

Čo na Mars hovoria rodičia?

Už niekoľko rokov sa pripravujú, že raz možno poletím. Otec je diplomat, mama archeologička, viedli nás skôr k umeniu, k jazykom a ja som si do 15 rokov myslela, že budem historička umenia alebo diplomatka, no v puberte ma zlomila vášeň pre vesmír, ktorý ma priťahoval už od ôsmich rokov. Bolo mi jasné, že by bola škoda ísť za niečím, čo by som potom ľutovala. V 15 rokoch sa všetko otočilo a odvtedy idem za mojou vášňou, vesmírom. Rodičia boli odvtedy zo mňa asi dosť šokovaní. Išla som študovať do Anglicka, potom do USA, všetko za vlastné peniaze, mala som aj tri roboty, aby som zvládla financovanie školy, získavala som štipendiá. Zakaždým sa báli pustiť ma, vedeli však, že ma nezastavia. Najviac sa mohli báť, keď som išla do Grónska, to bolo najextrémnejšie, čo som doteraz urobila, lebo v Grónsku sme boli ešte viac izolovaní od sveta ako tu na simulovanej misii, hrozili stretnutia s ľadovými medveďmi a ďalšie riziká. Ale vtedy si ešte rodičia neuvedomovali, aké to tam bolo.

V Grónsku to bolo pri vašich experimentoch horšie ako teraz na „Marse“?

Boli sme niekoľko mesiacov v stanoch pri ľadovci, najbližšia civilizácia asi osem hodín pešo. Až keď vyšli so mnou nejaké rozhovory v médiách, tak rodičia pochopili, čomu som bola vystavená a vyčítali mi, že som bláznivá. Vtedy pochopili, že sa ma musia vopred poriadne pýtať, čo idem robiť. Keď prišla v roku 2014 prvá simulovaná misia na Mars, hneď boli otázky: A naozaj to chceš urobiť? Určite tam chceš ísť? Máš na to? Pri Marse sa už viac obávali ako predtým.

Už počítajú s tým, že im odletíte na Mars?

Asi sa s tým postupne zmierujú.

Čo je Mars za planéta? Nakoľko je vhodná alebo nevhodná pre život človeka?

Je tam približne tretinová gravitácia...

... čiže 90-kilogramový človek sa tam cíti ako 30-kilogramový?

Asi tak, nepociťovali by ste takú príťažlivosť, pri chôdzi by ste skôr poskakovali.

To by však znamenalo aj ­rozdielne pôsobenie na ­vnútornosti – srdce, pľúca, mozog, možno by bol rozdielny krvný tlak?

Áno, preto nie je úplne isté, ako by ľudia vyslaní na Mars prežili návrat na Zem. Po ceste na Mars by bola osem mesiacov takmer nulová gravitácia, na Marse by bola osem mesiacov 30-percentná v porovnaní so Zemou, naspäť zasa osem mesiacov nulová. Svaly v takých podmienkach ochabnú, zmení sa aj kostra a odrazu na Zemi po dvoch rokoch začne na telo pôsobiť zemská príťažlivosť. Nie je jasné, ako by to organizmus zvládol, či by to vydržal.

V minulosti bol ruský kozmonaut Poljakov na vesmírnej stanici Mir 437 dní bez prestávky, čiže rok aj dva mesiace, a zvládol návrat na Zem.

Lenže misia na Mars by trvala najmenej dva roky a išlo by o zmeny stavu, kedy by si telo mesiace zvykalo na nejaké podmienky, potom na druhé a potom zasa na prvé a nakoniec pristátie. Ide o niekoľko fáz zmeny a nevieme, či je ľudské telo podobné zmeny schopné prijať. Pri kozmonautoch stačí niekoľko týždňov na orbitálnej stanici a už sa im mení napríklad zrak, mení sa tekutina v očiach a zrak ochabuje. Podobné je to s ostatnými orgánmi.

Čím je ešte Mars špecifický?

Má veľmi malú atmosféru, skoro nič nechráni povrch pred slnečným žiarením, kozmickým žiarením, voda tam neexistuje v tekutom stave. Preto sa hovorí, že na povrchu asi nemôže nič prežiť, skôr pod povrchom. Vzduch je prevažne CO2, takže človek tam nedokáže dýchať, mimo základne by musel mať skafander s prísunom kyslíka. Existuje tam niečo ako púštne búrky, počas ktorých sa presúva piesok. Je tam zima, priemerne mínus 60 stupňov Celzia, a najnižšie teploty môžu byť mínus 150. V marťanskom lete môže stúpnuť teplota na niektorých miestach na plus 20.

Bude raz slovenská vlajka na Marse? Michaela Musilová by letieť chcela. 9 fotografií v galérii Bude raz slovenská vlajka na Marse? Michaela Musilová by letieť chcela. Zdroj: Peter Brenkus

Ako by na Marse človek mohol pri tom žiarení, zime a neexistujúcom kyslíku osem mesiacov prežiť? Je to už vyriešené?

Nie a to je pointa simulovaných misií, kde testujeme technológie, ktoré by sme zobrali na Mars. Skúšame, či by fungovali. Sú rôzne možnosti využívania miestnych mate­riálov, napríklad ťaženie vody z marťanskej pôdy, ktorá by sa dala rozdeliť, jednou z častí by bol kyslík, ktorý by sme využívali na dýchanie. V skleníkoch, ktoré by tam boli, by sa pestovali rastliny a tie by tiež recyklovali oxid na kyslík. S technológiami by sa dalo vyrobiť aj palivo pre kozmickú loď, ktorá by išla naspäť na Zem. Princíp je, aby sme nemuseli niesť všetko so sebou zo Zeme, lebo by toho bolo obrovské množstvo – na dva roky kyslík, jedlo, vodu, palivo.

Je vo vesmíre podľa vás život?

Zatiaľ sa nenašiel, no ja ako astrobiologička som optimistická. Mikrobiálny podľa mňa je. A inteligentný? Je omnoho menšia pravdepodobnosť, vzhľadom na veľkosť vesmíru sa však nedá vylúčiť, že niekde môže byť aj inteligentný.

 


Boli čarovné alebo si to iba namýšľala? Toto topánky len tak bežne nerobia!
Nové Čičmany? Kultúrny poklad Slovenska je na vymretie, život mu má vrátiť odvážna výstavba
Schwarzeneggerovi tlieska celý svet: Fanúšika za nenávistnú reakciu úplne uzemnil!

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×