Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Závratné bohatstvo a pád na dno

Závratné bohatstvo a pád na dno
Autor fotografie: Ikar

Wangovci verzus svet je zábavný príbeh o čínsko-americkej rodine, ktorá stratí absolútne všetko, zbalí si tých pár sliviek a vyberie sa naprieč Spojenými štátmi. Je to rodinná sága o páde z bohatstva do najhlbšej chudoby. Svieži pohľad na to, čo znamená byť súčasťou Ameriky. „Prečítajte si túto knihu kvôli jej humoru. Pretože je plná súcitu, dojme vás a nabije energiou,“ píše Amazon Book Review.

Charles Wang sa hnevá na celú Ameriku. Je to prelietavá potvora. A neznáša aj jej dejiny.
Tohto arogantného, ale inak vcelku milého podnikateľa, ktorý vybudoval kozmetické impérium na báze močoviny a zarobil obrovský majetok, práve zruinovala finančná kríza.  Charles už nechce nič iné, len doviesť deti do bezpečia, aby sa mohol vrátiť do Číny a pokúsiť sa získať naspäť rodinné pozemky – aj svoju hrdosť...

Zo súkromných škôl, ktoré si už Charles nemôže dovoliť, vyzdvihne syna Andrewa, nádejného komika, a dcéru Grace, posadnutú módou. Spolu s ich nevlastnou matkou Barbrou sa vydajú na dlhú cestu zo svojho domu v Bel-Air do štátu New York, kam sa uchýlila Charlesova najstaršia dcéra, výtvarníčka Saina, keď upadla do nemilosti kritikov. Syna mu v New Orleanse zvedie staršia žena, manželka je ochotná opustiť ho kvôli kvalitnej posteľnej bielizni a Charles si odrazu musí vybrať medzi starým a novým svetom, medzi zachovaním rodiny a splnením svojho sna v Číne.

Wangovci verzus svet je nesmierne zábavný a vtipný príbeh, ktorý nám poskytuje nový pohľad na to, čo znamená byť súčasťou Ameriky – a ako prechod od závratného bohatstva k módnym kúskom (ešte vždy značkovým) môže spojiť rodinu tak, ako to peniaze nedokážu.

Pokračovanie článku pod reklamou videoreklama

Začítajte sa do novinky Wangovci verzus svet:

BEL-AIR, KALIFORNIA

Charles Wang zúril na Ameriku.

V skutočnosti Charles Wang zúril na dejiny.

Keby Japonci, odhodlaní zomrieť, neboli napadli Čínu, keby si milióny študentov zvedených na zlú cestu neurobili idol z plešivého akademika, ktorý papagájoval ruských šialencov a nemohol dodržať sľuby, potom by tu Charles nestál a nehľadel cez okno vo svojom milovanom dome v Bel-Air, nedržal by v ruke aspirín a nečakal, kedy tí debili z banky – z banky, ktorá kedysi pred ním padla na tie svoje talianske mramorové kolená a liezla mu do zadku – neboli prišli s úmyslom privlastniť si jeho život.

Keby neboli dejiny, vôbec by tu nebol.

Bol by tam, žil by na pôde svojich predkov, ktorá mu právom prináležala, rozmaznávali by ho ako princa v hodvábnom šate, písal by neslušné, no remeselne brilantne zvládnuté básne, žartoval by so slúžkami, vyberal by desiatky od svojich roľníkov a tí by mu ďakovali za to, že im nechal v chudobných domácnostiach akurát toľko zrna, aby mohli splodiť viac hladných detí.

Ale svet, ktorý mal patriť jemu, sa rozpadol a veľké ázijské brucho rozbúrila zhubná zahraničná porucha trávenia, vypľula ho a tvrdo dopadol na smiešny tropický Taiwan, a keď sa trochu spamätal, vyvrhlo ho cez celý Tichý oceán do tejto beztvarej zelenej krajiny plnej chamtivých prisťahovalcov spolu s jeho krajanmi, chudobnými, nevzdelanými mužmi z Kantonu a Fudžisanu, ktorí si škrabali gule a ich najväčším snom bolo opásať si kuchársku zásteru a zakefovať si v zastrčenej uličke.

Ach, nemal by byť vulgárny.

Charles Wang nemal vedieť nič o tom, čo sa deje na hlinenej dlážke pod fľakatými prikrývkami. Celé storočia slávnych predkov, učencov a štátnikov, ako aj urodzených farmárov z neho vychovali muža, ktorý mal popíjať voňavý čaj zaliaty horúcou vodou z horského prameňa, držať v rukách kaligrafické štetce zo srsti bieleho vlka a namáčať ich do čierneho atramentu z jelenieho parožia, bezstarostne sa hrať s ozajstnými priateľmi.

Nie toto. Nie, naozaj nie toto. On by nemal sedieť v reštaurácii Mr. Chow a jesť nechutnú napodobeninu pekinskej kačky za stolom s chalanmi, ktorí sa tvárili ako rapperi, a s ich nízkymi, bucľatými filipínskymi frajerkami s farebnými očnými šošovkami. Nemal sa tlačiť plece na pleci na vernisážach, kde mu stekal pot za golier tenkého kašmírového pulóvra, keď hľadel na napoly rozpílené zviera plávajúce vo formaldehyde, vnútornosti toho zvieraťa pritom nemali ani toľko slušnosti, aby z nich vytiekol obsah. Nemal mať do činenia s beloškami, ktoré mali vo vlasoch strieborné paličky a s úsmevom sa ho pýtali, či nemá nič proti. Nič, nič v jeho siahodlhom rodokmeni ho nepripravilo na západniarske zbožňovanie dalajlámu, na popové hviezdy s nefritovými modlitebnými náhrdelníkmi okolo krku a na to, že všetci popíjajú ten nemožný čaj boba.

Vôbec by tu nemal byť. Nikdy nemal vkročiť do Nového sveta. O tom niet pochýb. Dejiny začali život poondiateho Charlesa Wanga a Amerika dokončila to dielo.

--

Amerika bola to najhoršie, čo sa mu mohlo prihodiť, pretože Amerika, tá prelietavá potvora, mala kedysi Charlesa Wanga rada.

Dala mu tento dom, krásnu rezidenciu v jurajovskom štýle, tú kedysi vlastnila filmová hviezdička vydatá za právnika filmového štúdia MGM, ktorý v skutočnosti zarábal peniaze na dodávaní zbraní židovskému gangstrovi Mickeymu Cohenovi. Aspoň tak to hovoril Charles hosťom, keď ich vodil po dome a ukazoval im skrýšu vo vínnej pivnici a dieru po guľke v okne na obývačke. „Taliani nesiahajú židovským gangstrom ani po členky!“ hovoril a pohládzal pritom mezuzah zavesený na dverách. „V Starom zákone nie je nijaké peklo!“

Potom vždy vyviedol hostí von popri symetrických radoch ozdobne strihaných stromčekov a popri úhľadných hriadkach s ružami Madame Louis Lévȇque, až kým skupinu nezhromaždil pred sochou ukláňajúceho sa džokeja, ktorému čiernu tvár taktne premaľovali naružovo. So zdvihnutým obočím ukázal na sochu a vysvetľoval im, že muž, ktorý navrhol tento dom, čo sa mal stať rodinným sídlom rodiny Wangovcov, bol Paul Williams, prvý čierny architekt v meste. Ten chlapík postavil aj dom Franka Sinatru, aj absurdnú reštauráciu na losangeleskom letisku, ktorá vyzerala ako vystrihnutá z Jetsonovcov – všade samé hviezdy a vesmírne lode – a zámok pre Charlesa Wanga.

Martha Stewartová tento dom ospevovala. Vyhlásila, že je to skvost, a položila bledú ruku na tmavomodrý hodvábny blejzer Charlesa Wanga s mosadznými gombíkmi – blejzer mu na mieru ušil jeho krajčír, ktorý mal apartmán v Hongkongu a volal sa zhodou okolností Wang, ale, chvalabohu, nebol to jeho príbuzný. Martha Stewartová ho chytila za rameno, uprela naňho úprimný pohľad a vyhlásila: „Je veľmi dôležité, Charles, nesmierne dôležité, aby sme zachovali ducha týchto domov.“

V skutočnosti mu Amerika dala tri deti, ktoré mal bezhranične rád, hoci nikdy sa nenaučili hovoriť mandarínskou čínštinou bez prízvuku a žili pod vlastnou strechou, nedopriali mu možnosť byť dôstojnou hlavou plného domu. Istú úlohu v tom zohrala aj jeho prvá manželka, ale on prišiel do Ameriky a vzal si ju, on padol na kolená, vždy keď mu oznámila, že je tehotná, on čupel pri jej nemocničnom lôžku a čakal na príchod každého svojho dokonalého dieťaťa, ktoré prišlo na svet ako bojovník.

Áno, Amerika mu kedysi bola žičlivá. Dala mu odvahu zmeniť špinavú továrničku jeho otca na predmestí Tchaj-peja, ktorá dodávala močovinu výrobcom umelého hnojiva, na kozmetické impérium. Močovinu! Jeho otec obchodoval so šťankou! Nie s ozajstnou šťankou – s umelou. S náhradou čpavku obsahujúcou nitrogén, ktorú bolo možné vyrobiť z inertných materiálov a dať jej honosný názov karbamid, hoci v skutočnosti išlo len o to, aby šťanka nepôsobila ako šťanka.

Vedomie, že jeho otec, vysoký hrdý otec, ktorý sa na svet díval s privretými očami učenca a nosil starostlivo zapnuté prešívané vesty, prestal v tichosti obrábať päťtisíc hektárov úrodnej čínskej pôdy a začal riadiť továreň na šťanku na ostrove Taiwan – to bolo čosi také nedôstojné, že o tom nedokázal ani hovoriť.

Charlesov otec chcel, aby jeho syn zostal na Taiwanskej štátnej univerzite a stal sa politikom na Novom Taiwane, mladým mužom v západniarskom obleku, ktorý by naplnil dedičstvo Sunjatsena, ale Charles z univerzity odišiel, lebo si myslel, že sa mu podarí žiť znova životom, akým žila jeho rodina predtým. Na lietadlo ho naložila celá armáda gratulantov – nikoho z nich už zrejme v živote neuvidí – a strčila mu do ruky dva zvitky pre šťastie, na krk mu zavesila veniec z pomliaždených orchideí a do druhej ruky mu strčila zoznam amerických výrobcov umelého hnojiva, ktorí by mohli mať záujem o lacnú močovinu.

Charles strávil polovicu letu zamknutý na toaletách – vyvrátil tam celú rozlúčkovú hostinu pozostávajúcu z polievky z vtáčieho hniezda a z mastnej bravčoviny dusenej v záplave morskej uhorky. Keď sa už dlhšie nedokázal pozerať na svoju bezfarebnú tvár, vzal do ruky mydielko zabalené vo voskovom papieri a precvičil si angličtinu. Pekný balíček voňal ľaliami a na obrázku boli fialové kvety. „Mydlo s hydratačným účinkom,“ sľubovali na obale. „Pokožka zostane po použití taká jemná, až žiari.“ A vzadu boli vymenované prísady, čo Charlesa prekvapilo. To bolo ešte v čase, keď nijaký výrobok na Taiwane nemusel byť označený a keď neexistoval nepodplatiteľný úrad ministerstva zdravotníctva, ktorý preveroval, či v balíčku so sušenými datľami nie je nič iné, len to, čo hlása text na obale, napríklad: „Čerstvé datle usušené na zdravom zlatom slnku.“

Charles iba stál, dychčal, hojdal sa dopredu-dozadu vo svojich na mieru šitých topánkach, škúlil na mydlo a usiloval sa prečítať text vytlačený drobným typom. Mandľový olej, soľ kyseliny steárovej, jojobový olej, hydrolyzované pšeničné proteíny – a vtedy to zbadal: UREA. Hydroxyethyl Urea rovno medzi bambuckým maslom a Sodium Cocoyl Isethionate.

Urea! Močovina!

 


Olivia Newton-John sa zdôverila s trápením: Dojemné slová o rakovine!
Biznis s deťmi? Riaditeľa súkromného detského domova obvinili z ohrozenia mravnej výchovy!
Čo so mnou budú robiť? Neželám si aby ma po smrti pitvali, ako to mám zariadiť?

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×