Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Branislava Belanová šéfuje najväčšiemu zariadeniu pre seniorov: Nevieme, ako sa títo ľudia naozaj cítia

05.01.2017 (1/2017) Branislava Belanová (47) kedysi pracovala s bábätkami. Od roku 2011 je riaditeľkou rozlohou najväčšieho zariadenia pre seniorov v Bratislave s názvom Domov jesene života.
Branislava Belanová šéfuje najväčšiemu zariadeniu pre seniorov: Nevieme, ako sa títo ľudia naozaj cítia
8 fotografií v galérii
„Myslela som si, že všetci starí a chorí ľudia sú vďační. Musela som sa naučiť, že vôbec...
Autor fotografie: Peter Korček

Prečo ste sa rozhodli pre túto prácu?

Začala som ako zdravotná sestra na novorodeneckom oddelení, túžila som tam pracovať od detstva. Neskôr som robila v nemocnici vedúcu upratovacej služby a potom som to úplne zmenila a bola som koordinátorkou opatrovateľskej služby na sociálnom oddelení miestneho úradu v Rači. Keď som už prešla všetkými týmito zamestnaniami, na magistráte vyhlásili výberové konanie na riaditeľku tohto zariadenia. Brala som to len ako skúšku.

Ako skúšku?

Chcela som si vyskúšať výberové konanie. Bolo pre mňa veľkým prekvapením, že som ho vyhrala. Začiatky boli veľmi ťažké. Vtedy som ocenila, že som tými schodíkmi vystupovala pomaly a nestala som sa riaditeľkou zo dňa na deň. Dokážem sa z vlastnej skúsenosti pozrieť na prácu zdravotných sestier, upratovačiek aj opatrovateliek. Pomohlo mi to byť pokornejšou. Dobre viem, že aj zamestnanci, aj klienti to majú ťažké. Dokážem pochopiť obe strany.

Domov jesene života je rozlohou najväčší v Bratislave. 8 fotografií v galérii Domov jesene života je rozlohou najväčší v Bratislave. Zdroj: Peter Korček

Bolo niečo, čo vás prekvapilo? Niečo, čo ste nečakali?

Myslela som si, že všetci starí a chorí ľudia sú vďační. Musela som sa naučiť, že vôbec takí nemusia byť. Mnohí z nich sú zatrpknutí, nahnevaní a nie sú vľúdni k tým, čo sa o nich starajú. Nevieme, čo prežili. Snažím sa to zamestnancom vysvetľovať. Nevieme, ako sa naozaj cítia ľudia ležiaci na posteli. Stále tvrdím, že musíme pamätať na to, že raz môžeme na tých posteliach ležať my. A ktovie ako sa budeme správať. Je to totiž veľmi zvláštny pocit.

Vy ste ho zažili?

Moja mama hovorila, že bláznovstvo je niečo posudzovať, ak sme to sami neprežili. Len to, čo skúsime na vlastnej koži, vieme pochopiť. Absolvovala som kurz bazálnej stimulácie. Položili nás na zem a mali sme 30 minút ležať bez pohnutia, tak ako mnohí naši klienti ležia 365 dní v roku. Len 30 minút, a ledva som to zvládla. Stačilo mi. Je prievan, svieti slnko, niečo vás svrbí. Na všetko si musíte privolať pomoc, všetky pocity sa zosilňujú. Nedá sa na to zabudnúť.

Ako sa zmierujú ľudia a ich rodiny s tým, že potrebujú služby domova pre seniorov?

Sú tri skupiny: ľudia, ktorí sa tešia do zariadenia a rodina to ľahšie prijíma, lebo oni sami to majú spracované. Potom sú prípady, keď rodina nechce dať svojho príbuzného do zariadenia, hoci vedia, že je chorý a potrebuje pomoc. Tí veľmi ťažko prijímajú zmeny, ktoré prichádzajú. Hovoria napríklad – moja mama nikdy nenadávala, to sa naučila u vás. Neuvedomujú si, že ich rodič má Alzheimerovu demenciu a choroba postupuje. Tretia skupina sú tí, ktorí chcú dať blízkeho do zariadenia pre seniorov a on nechce. Vtedy sa narúšajú aj rodinné vzťahy.

Kým sa Branislava Belanová stala riaditeľkou domova pre seniorov, spoznala prácu upratovačiek i opatrovateliek. 8 fotografií v galérii Kým sa Branislava Belanová stala riaditeľkou domova pre seniorov, spoznala prácu upratovačiek i opatrovateliek. Zdroj: Peter Korček

Na Slovensku je veľmi ťažké umiestniť seniora do zariadenia, ak sa jeho stav v krátkom čase náhle zhorší. Prečo je to tak?

Týchto zariadení je u nás stále málo a vek dožitia sa predlžuje. Kedysi zomierali ľudia 60-70 roční, dnes máme u žien vekový priemer 85 rokov a viac. Každý človek v takom veku už potrebuje pomoc, či už väčšiu, alebo menšiu.

Čo vás starí ľudia naučili?

Učia ma, ako prijímať utrpenie. Uvedomte si, že mnohých prebaľujú, kŕmia, sú odkázaní na pomoc iných. Cítim k nim veľkú úctu, že to dokážu prijať. Veľmi dôležitý je úsmev, vidím, ako naň títo ľudia čakajú.

Ako prijímajú zmeny? Teraz napríklad prerábate izby, rozširujete zárubne. Dokážu sa ešte tešiť z nových vecí?

Áno. Každá zmena spočiatku prináša nedôveru a odpor. Bude sa búrať, prášiť. Keď však vidia, ako sa buduje, začínajú sa tešiť a s hrdosťou rozprávajú, že majú nové kúpeľne. Pretože oni sú tu doma. Vracajú sa sem z nemocnice a povedia – konečne som doma. Muži chodia stavebné práce aj kontrolovať. Máme tu bývalého stavebného inžiniera, ktorý nám dokonca radil, ako to máme robiť.

Renováciu izieb chodia „kontrolovať“ aj klienti. 8 fotografií v galérii Renováciu izieb chodia „kontrolovať“ aj klienti. Zdroj: Peter Korček

Vracajú sa niektorým spomienky na ich povolania?

Samozrejme. O všetkých vieme, čo robili. Žije tu pani učiteľka, ktorá si zapisuje do klasifikačného zošita. Tí, čo boli v zamestnaní na vysokých postoch, si často zachovávajú direktívne správanie. Spomínam si na dvoch bývalých riaditeľov, ktorí mali spoločné schôdze. Jeden z nich bol kedysi prednostom mestskej časti. Prišiel ku mne do kancelárie a oznámil mi, že končím a on preberá moju funkciu. Zažijeme tu aj vtipné chvíle.

Snažil sa niekto odtiaľto ujsť?

Z otvoreného oddelenia ľudia bežne chodia von do mesta. Stačí, keď ohlásia sestričke, že odchádzajú. Jeden pán z tohto oddelenia sa vybral na pivo. S dvomi francúzskymi barlami a plienkou dorazil na autobusovú stanicu a odviezol sa do Topoľčianok. Vždy mi rozprával, že sa tam pôjde pozrieť, lebo odtiaľ pochádza jeho otec. O desiatej večer mi volali sestričky, že sa nevrátil. Prišla som teda do práce a volali sme políciu. O jednej mi zvoní služobný mobil, neznáma rodina z Topoľčianok. Pána našli na lavičke a vzali ho k sebe domov. Hrali s ním šach a dali mu najesť. S plienkami, dekou, rukavicami a čajom sme išli preňho. Prišli sme o štvrtej ráno. Povedal mi, že hneď ako sa pozbiera, znovu ujde. Mala som ho rada.

V niektorých českých zariadeniach pre ľudí s alzheimerom majú v areáli autobusovú zastávku. Ľudia sa vyberú na autobus, skonštatujú, že nejde a bezpečne sa vrátia.

Veľmi by sme takú potrebovali pri pavilóne pre „alzheimerikov“. Písali sme na SAD-ku, vôbec sa nám neozvali.

„Keď som prišla pracovať do zariadenia, povedala som si, že vždy na Štedrý deň budem aj tu,“ hovorí Branislava Belanová. 8 fotografií v galérii „Keď som prišla pracovať do zariadenia, povedala som si, že vždy na Štedrý deň budem aj tu,“ hovorí Branislava Belanová. Zdroj: Peter Korček

Aké boli u vás Vianoce?

Keď som prišla pracovať do zariadenia, povedala som si, že vždy na Štedrý deň budem aj tu. Doobeda navarím doma, o jednej prichádzam, o druhej prevezieme imobilných klientov do kaplnky na omšu. O piatej máme vianočnú večeru, moja dcéra seniorom zaspieva koledu, odvezieme ich na izby a často idem domov s mokrou blúzkou.

Ľudia plačú?

Mnohí plačú. Dosť ťažko nesú Vianoce. Majú pocit, že rodiny by mali byť spolu. My im hovoríme, že my sme ich rodina. Teraz sa tu však vytvorila partia žien, ktoré veľmi dobre spolu vychádzajú, stretávajú sa v klubovni, pijú kávičku a sú rady spolu. Pred Vianocami sme im dokončili terapeutickú miestnosť – kuchynku, kde môžu piecť koláče. Bolo to vianočné prekvapenie. Rekonštrukčné práce zvládli naši údržbári. Sponzori nám kúpili valčeky, mixéry. Aj mnohí chlapi pomáhali. Šírila sa odtiaľ vôňa Vianoc.

Sú tu aj ľúbostné vzťahy?

Málo, ale sú. Horšie je, keď potom jeden z tých partnerov fyzicky či duševne ochorie a ten druhý ho už nechápe. No navštevujú sa ďalej a aj personál to akceptuje. Opakujem, nikdy nevieme, čo sa udeje s nami.

Oddychové miesta sú zariadené tak, aby pripomínali klientom obývačky z minulosti. 8 fotografií v galérii Oddychové miesta sú zariadené tak, aby pripomínali klientom obývačky z minulosti. Zdroj: Peter Korček

Je ťažké sa s tým vedomím vyrovnať?

Je to ťažké. Som už medzi priateľmi známa tým, že obhajujem všetkých starých ľudí. Pretože pozerám na seba. Čo čaká nás? Alzheimer? Parkinson? Budeme ležiaci? Alebo zdraví a čiperní do vysokého veku? Nikto z nás nemá záruku, že to naozaj bude tak.

Ako sa ľudia vo vyššom veku dívajú na smrť?

Mali sme tu dobrovoľníčku z Česka, ktorá robila na túto tému prieskum. Poskytla nám výsledky, ktoré nás prekvapili. Oni sa smrti neobávajú. Berú to prirodzene, ako súčasť staroby. Príbuzní majú väčší problém vyrovnať sa s tým vedomím.

 


Tibet: Dvestotisíc Budhov na jednom mieste, najvyššie položený pivovar či vlaky s dýchacími prístrojmi
Michal Figura popularizuje vedu zábavnými pokusmi: Miluje, keď deťom vyskakujú oči z jamiek
Vica Kerekeš: Nahotou zobrazujem reálny život, zaráža ma, ak chce herečka dablérku na zadok

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×