Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Hudobný skladateľ Vladimír Godár: Všetky slovenské televízie zhlúpli a už sme si na to zvykli!

13.02.2016 (6/2016) Svet klasickej hudby je mnohým vzdialený. Je to smutné konštatovanie, pretože tvorí nedeliteľnú súčasť našej kultúry.
Hudobný skladateľ Vladimír Godár: Všetky slovenské televízie zhlúpli a už sme si na to zvykli!
6 fotografií v galérii
„Niekedy si moju hudbu ukradnú. Lebo sa im hodí.“
Autor fotografie: Peter Brenkus

Vladimír Godár (59) je výnimočný hudobný skladateľ, muzikológ, vysokoškolský pedagóg aj držiteľ Českého leva za hudbu k filmu Návrat idiota. „Je katastrofa, ak si neuvedomujeme, že archeológovia sú dôležitejší ako developeri,“ hovorí o devalvácii kultúrnosti.

Kedy a ako sa stalo, že sa zmyslom vášho života stala hudba?

Začnem s trochou histórie. Slováci zažili v dvadsiatom storočí, myslím, sedem veľkých tráum, spojených so zmenou režimu a strachom, ktorý ju sprevádzal. Pre vedomie človeka je najdôležitejšia tá prvá, ktorú zažije. V mojom prípade to bol rok 1968. Mal som dvanásť rokov, keď do môjho života vstúpila politika v podobe príchodu ruských tankov. Potom nastala normalizácia, ktorá prišla v období formovania mojich názorov a postojov.

Ovplyvnila výber vašej profesie?

Normalizácia priniesla veľkú univerzálnu lož, v ktorej sme vyrastali. Ja som mal veľmi rád médium slova, študoval som na matematickej škole, a tak som sa rozhodoval medzi médiami slova a číslami. No napokon som si nevybral ani slová, ani čísla, ale tóny, lebo sa mi s nimi nespájali nijaké lži.

Už od mladosti vedel, že sa chce venovať hudbe. 6 fotografií v galérii Už od mladosti vedel, že sa chce venovať hudbe. Zdroj: Peter Brenkus

Doma vás v tom rozhodnutí podporovali?

Rodičia s mojím výberom nesúhlasili v presvedčení, že sa hudbou neuživím. Až teraz viem, že v tomto mali pravdu. No vtedy som si hudbu s rodičmi vybojoval, išiel som študovať na konzervatórium. Bolo to osudové rozhodnutie, lebo išlo o rozhodnutie výberu celoživotnej cesty. V západných spoločnostiach sa takéto závažné rozhodnutia robia neskôr, kým v Rusku zasa oveľa skôr, vlastne už v útlom detstve. U nás sa to stávalo v štrnástich-pätnástich rokoch.

Venovali ste sa od začiatku skladbe, alebo ste hrali aj na nejakom nástroji?

Študoval som hru na klavíri a skladbu. Keď som vstupoval na konzervatórium, mal som už nejaké skladateľské pokusy za sebou.

Pokračovanie článku pod reklamou videoreklama

Ako si spomínate na stredoškolské časy ?

Boli to roky 1971 – 1975, teda roky najtuhšej normalizácie, ktorá sa znovu naplno prejavila, keď som bol na VŠMU, po Charte 77. Boli to roky postihov našich rodičov a známych. Ľudí sme delili na tých, čo na normalizácii vyryžovali a tých, čo boli jej obeťou.

Ako sa prejavovala v praxi v umeleckej škole?

Nešlo o vyučovanie. Kým ste prišli z domu do školy, tak vás z neznámych dôvodov trikrát legitimovali. Mal som dlhovlasého priateľa, ktorého policajti dovtedy inzultovali, kým neemigroval. Voľba bola – odísť či ostať...

Zvažovali ste aj vy emigráciu?

Emigrácia bola základný problém mojej generácie. Moja odpoveď bola trochu čudná. Povedal som si, že odísť by mali oni, normalizátori.

Ale im to trvalo, kým vás poslúchli!

Veď tu ešte stále sú! Len už nám tak neprekážajú, zvykli sme si na nich.

Na dovolenke s manželkou Katkou. 6 fotografií v galérii Na dovolenke s manželkou Katkou. Zdroj: Archív V. G.

Vráťme sa k hudbe. Spomeniete si na to, ako ste niečo prvý raz zložili?

To, čo som urobil pred konzervatóriom, bolo detské a som rád, že to neviem nájsť. Veci z čias školy by som už našiel, no na verejnosť by som s nimi radšej nechodil. Na vysokej škole bol problém, keď sme niečo zložili, lebo sme to nemohli počuť. Päť rokov sme študovali, skladali a nič sa z toho nezahralo. Prvá skladba, o ktorej sa mohla dozvedieť aj verejnosť, sa hrala až v osemdesiatom druhom či treťom roku. To som už mal za sebou dvanásť rokov komponovania. Ale aspoň to bolo dostatočne zrelé a nemusel som sa za to hanbiť.

Čo zažíva skladateľ, keď počuje prvýkrát svoje dielo ?

Ak ste mladý začínajúci skladateľ, tak koncert predstavuje hlavnú spätnú väzbu, kde si môžete overiť, či to, čo ste urobili, má zmysel. Alebo zistíte, čo vám vyšlo alebo nevyšlo. Preto je nevyhnutné vypočuť si svoje dielo. To sme počas štúdia nemali, ak by sme si organizovali koncert mimo školy, tak by nás vyhodili. Taká silná bola vtedy ideologická kontrola. V posledných rokoch došlo k zániku skladateľskej komunity, a tak na svojich koncertoch dnes len zriedkavo nájdeme nejakých kolegov. A to je azda horšie ako niekdajšia kontrola či kolegiálna závisť. Dnes sme sa stali individualistami a o iných sa nezaujímame.

Lenže je to tak aj v iných sférach...

Áno, to je jeden z výdobytkov kapitalizmu a takzvanej slobody.

Stalo sa vám niekedy, že ste počuli svoje dielo a neboli ste spokojný s jeho interpretáciou?

Nemám špeciálne zlé zážitky. Ako skladateľ som mal dosť času pochopiť, že bez interpretovej energie a porozumenia nemám šancu osloviť druhú stranu. Musia sa spojiť moje a jeho remeselné a umelecké schopnosti. Skladatelia sa často sťažujú, že interpreti ich dielam venujú málo pozornosti, nie vždy oprávnene.

Vy máte skúsenosti aj zo zahraničia, ste jeden z mála súčasných skladateľov, ktorého hrajú i vonku.

Britský dirigent Andrew Parrott ešte za komunizmu uviedol moje veci v Holandsku. Vtedy som si po prvýkrát uvedomil, že hudba je univerzálna, nie je viazaná na jedno miesto. Univerzálnou sa postupne stala aj skúsenosť, že spojenie hudby s peniazmi má osudové dôsledky. Hudba nemá šancu prežiť, ak je bez peňazí a celkovo je podvyživená. No ešte spoľahlivejšiu smrť pre hudbu predstavuje jej spojenie s veľkými peniazmi. Vyrastal som na rockovej hudbe, ktorá sa vďaka svojej väzbe na veľké peniaze zmenila na smetie. Kedysi bola nositeľom umeleckých posolstiev, dnes sa stala tovarom a oslovuje len málokoho.

Britský dirigent Andrew Parrott uviedol skladby V. Godára v zahraničí. Na snímke s violistom Vladimírom Mendelssohnom. 6 fotografií v galérii Britský dirigent Andrew Parrott uviedol skladby V. Godára v zahraničí. Na snímke s violistom Vladimírom Mendelssohnom. Zdroj: Archív V. G.

Smetím nazývate súčasnú produkciu, zdá sa vám nepočúvateľná?

Možno zo mňa vraví nostalgia, no hudobník by sa nemal vzdať snahy „niečo povedať“. Tá vnášala do diela život a nám všetkým dávala veľdiela, ktoré nás dodnes oslovujú. K najväčším umelcom obdobia môjho života patril režisér Fellini. Žiaľ, pre obchodníckych idiotov, ktorí sa zjavili v sedemdesiatych rokoch, musel skončiť. No so stratou Felliniho tvorby prišiel film o svoje vrcholy.

S filmovou hudbou máte aj priamu skúsenosť, skomponovali ste jej dosť. Ako prišlo k spojeniu vy a film?

Prvýkrát som si to vyskúšal v roku 1983. Starší kolega dostal ponuku napísať hudbu k filmu o sochárovi Rudolfovi Uhrovi. Posunul to mne, a tak som sa stretol s režisérom Vladom Kubenkom. Porozprával mi o filme, o Uhrovi, o tom, ako mu za normalizácie rozbíjali sochy. Mne sa jeho tvorba páčila, a tak som napísal k pätnásťminútovému filmu hudbu. Nahrali sme ju, a keď ju dali dohromady s obrazom, Kubenko si začal trhať vlasy, že nás zavrú. Zdalo sa mu, že moja hudba vytvorila z jeho portrétu tragédiu. A tak tam dal namiesto mňa Vivaldiho.

Našťastie, nenechali ste sa odradiť, filmov bolo potom veľa.

Bolo to nedorozumenie, no opakuje sa pričasto. Dnes už vlastne nerobím s nikým iným, iba s Martinom Šulíkom. Napísal som hudbu ku všetkým jeho filmom. Dlhý je však aj zoznam filmových hudieb, ktoré som napísal a nakoniec ich režiséri nepoužili.

Z akého dôvodu?

Často išlo o nedorozumenia, mnohokrát sa ani nedozviem, prečo sa to stalo. Neraz sa tiež stáva, že mi ukradnú už jestvujúcu hudbu do filmu, lebo sa im „hodila“.

Ste z takého prístupu rozčarovaný natoľko, že už nechcete s filmármi spolupracovať?

Nie, ak sa mi film páči, tak ho chcem robiť. Ak sa mi nepáči, tak nechcem. Problémom býva, že hudba sa vo filme rieši až na konci výroby. A tak sa minimalizujú náklady.

Vladimír Godár zložil hudbu ku všetkým filmom Martina Šulíka (vpravo). 6 fotografií v galérii Vladimír Godár zložil hudbu ku všetkým filmom Martina Šulíka (vpravo). Zdroj: Archív V. G.

Máte profesionálnu deformáciu – sledujete pri pozeraní filmu, ako pracujú s hudbou?

To určite nie. Možno je zaujímavé, že už od detských čias si pamätám filmy a filmové hudby, ktoré sa mi páčili. Mal som rád hudbu k Pokladu na Striebornom jazere a nepochybujem, že ma ovplyvnila aj morálka tohto filmu.

Ako vyzerá váš oddych? Má vo chvíľach voľna svoje miesto i hudba?

Hudbu som objavil, keď som mal asi desať rokov a záber toho, čo počúvam, sa neustále rozširuje. Mnohé z toho bolo kedysi zakázané ovocie, svet hudby bol tým fascinujúcejší. Komponovanie bolo pre mňa vždy len dodatočná činnosť, neživil som sa písaním hudby. Vždy som robil aj niečo iné. Bol som a vlastne dodnes som najmä redaktorom. Po prevrate som pomáhal zakladať nejaké hudobné inštitúcie, stával som sa historikom a napokon som prešiel do školstva. Tu som už dvadsať rokov a sledujem, ako sa nám rozpadá. Dnes sa komponovaniu venujem menej, skôr sa snažím, aby slovenská hudba mala aj budúcnosť vďaka činnosti inštitúcií, ktoré jej vytvoria pamäť. Skladatelia, ktorých uživilo písanie hudby, vymreli spolu s komunizmom.

Je to so slovenskou hudbou až také zlé?

Je neskutočne ťažké a otravné donekonečna vysvetľovať, že naše umenie je pre nás samých dôležité. Odkedy máme vlastný štát, náš vzťah k našej kultúre pomaly klesá k nule. Ja sa teraz zaoberám najmä devätnástym storočím, ktoré po prvýkrát prinieslo myšlienku slovenskej kultúry. Potreba slovenskej kultúry sa zrodila v časoch, keď ju vládna mašinéria negovala a rástla zároveň s touto negáciou.

Necítite nejaký závan zmeny a nádeje ani od svojich študentov?

Nie. Oni sú obete dnešného informačného chaosu. Komponovanie prestalo byť osobnou víziou, ale stalo sa výberom z predloženého materiálu.

Prispôsobujú sa komerčným požiadavkám?

Ťažko to zodpoviem. Neviem, či som šťastný, že dnes učím skladbu. Dobe dnes už neveľmi rozumiem a ešte si pamätám na časy mojich štúdií, keď boli naši učitelia od nás podobne vzdialení.

Mrzí ho, že vzťah spoločnosti k národnej kultúre klesá k nule. 6 fotografií v galérii Mrzí ho, že vzťah spoločnosti k národnej kultúre klesá k nule. Zdroj: Peter Brenkus

Vyzerá to, akoby ste boli zo súčasnosti smutný a skeptický.

Neviem, čo optimistické by som mal povedať. Možno si ľudia musia konečne uvedomiť, že budú mať takú kultúru, akú si sami vytvoria.

No ale toto neznie veľmi optimisticky vzhľadom na aktuálnu situáciu!

Pamätám si, že asi pred piatimi či šiestimi rokmi takmer naraz zhlúpli všetky slovenské televízie. Vtedy to bol šok, dnes sme si už na toto zhlúpnutie zvykli. V čase tejto skepsy som si uvedomil, že nemám nervy venovať sa neustále kritike aktuálneho stavu, ale že sa chcem venovať práve tým veciam, ktoré mám rád.

A najradšej máte komponovanie?

Začal som sa zaoberať dejinami slovenskej hudby, písať články. Napísal som asi sto pozitívnych článkov. Slovenská hudba sa rodila v stálom dialógu s inými médiami, spočiatku bola azda trochu smiešna. No tie dotyky boli pre ňu posilňujúce. Dnes si nekonečne vážim štúrovcov, ktorí postavili nádhernú katedrálu nazývanú slovenská poézia. Štúrove politické reči na sneme sú dodnes aktuálne, každý riadok môže byť kľúčom pre pochopenie našej biedy. Ak by sme vedeli integrovať utópie z minulosti, azda by sme mali silu vytvoriť víziu budúcnosti. Pre mňa je katastrofa, že sa tvárime, že dnes štúrovcov zdanlivo nepotrebujeme. Aj v našej minulosti pôsobili giganti, ktorých si – na rozdiel od iných národov – nectíme a nepoznáme ich dielo. Nevieme, že archeológovia sú dôležitejší ako developeri a televízne hviezdy. Sami si ničíme vlastnú kultúrnu pamäť. A pamäť, ktorú mali v rukách naši remeselníci, tá sa takisto stáva neznámou minulosťou.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×