Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Najstarší slovenský pekár: Pokazili sme si chlieb, lebo sme zahodili osvedčené technológie

01.08.2015 (29/2015) Jozef Káčer (87) je pekárom v rodinnej firme v Belej, neďaleko Žiliny. Pri remesle je už 70 rokov a dodržiava pôvodné technológie, na nové umelé nikdy neprešiel. Pečie tradičný chlieb.
Najstarší slovenský pekár: Pokazili sme si chlieb, lebo sme zahodili osvedčené technológie
8 fotografií v galérii
Najstarší slovenský pekár pečie od roku 1945 a remeslo prevzal aj jeho vnuk.
Autor fotografie: Peter Korček

Vždy ste chceli byť pekárom?

Vôbec nie. Bola to zhoda náhod. Pekáreň bola aj v našej dedine, mohol som sa učiť v nej, mama bola s majiteľmi kamarátka. Nakoniec som sa učil za pekára v Prahe.

Ako ste sa tam dostali, keď ste ani nechceli byť pekárom?

Po dedinách chodil nejaký lovec talentov a verboval mladých, aby sme sa išli učiť čierne remeslo do Prahy, do fabriky v Smíchove, kde vyrábali električky. Mal som 16 rokov, bol rok 1945, hneď po vojne. Tak som išiel. Lenže prišli sme do Prahy, on nás doviezol do stavebnej firmy Beneš a zmizol. Do čerta, čo sa deje, hovorili sme si my chlapci. Veď sme sa mali ísť učiť za zámočníkov alebo klampiarov, nie robiť pomocných pracovníkov do stavebnej firmy.

Čiže ten lovec talentov vás podviedol?

Podviedol. Takže okrem troch išli všetci chlapci domov. My traja sme zostali, jeden išiel do tej stavebnej firmy a dvaja sme zháňali nejakú prácu. Bývali sme v delta barakoch pri tej firme, nik nás nevyháňal. Horšie bolo, že sme nemali čo jesť. Vtedy ľudia museli mať okrem peňazí aj lístky, bez nich človek nedostal ani polievku. Niekto sa vždy nad nami zľutoval a aspoň tú polievku nám dali, išiel som aj ku pekárovi, či by nám nepredal chlieb aj bez lístka. Bol som u neho asi trikrát, vždy sme chlieb dostali a začal ma prehovárať, aby som sa ku nemu išiel učiť. Mne to ani nenapadlo, veď to som sa mohol zostať učiť v Belej u našej susedy. Nakoniec sme sa s kamarátom dohodli, že idem teda ku pekárovi a uvidíme. Začali sme totiž mať problémy s bývaním, Praha bola rozbombardovaná a pekár ponúkal bývanie aj stravu. Kamarát išiel nakoniec robiť do Smíchova robotníka.

Má 87 rokov, ale odpočívať nevie. Hodiny trávi v pekárni, aj keď už neťahá celé šichty ako ešte pred dvoma rokmi. 8 fotografií v galérii Má 87 rokov, ale odpočívať nevie. Hodiny trávi v pekárni, aj keď už neťahá celé šichty ako ešte pred dvoma rokmi. Zdroj: Peter Korček

Išli ste k pekárovi a pri pečení ste zostali nepretržite až dodnes?

Áno. U pekára som bol najmladší, prijali ma a začal som sa medzi pekármi cítiť dobre. Bola to pre mňa úplne neznáma robota, sledoval som však, čo kto robí a pomaly som začal skúšať, čo dokážem. Onedlho som už robil to isté, čo tovariši. Mal som bývanie, stravu a každú sobotu som dostal vreckové. Nefajčil som, nepil, tak som za peniaze chodil do kina a do divadla. Po vyučení som začal normálne pracovať ako pekár, lenže v roku 1950 prevádzku znárodnili a zatvorili. Nás rozhodili po väčších prevádzkach. Dostal som sa do pekárne na okraji Prahy a tam som už nemal ani obedy, ani byt. Vydržal som dva roky a išiel som na vojenčinu do Malaciek.

Čo ste robili na vojenčine? Tiež ste piekli?

Dostal som sa ku pohraničníkom, lenže na hranice som išiel iba výnimočne. Dali ma ako pekára do kuchyne. Mal som tam kamaráta z Bytče a ten mi hovoril, aby som sa po vojenčine vykašľal na pekárstvo, že on robí v Zemevrtoch v Žiline, aby som išiel k nim. Skončila sa vojenčina a išiel som teda do Zemevrtov, lenže tam som ako pekár nemal čo robiť, tak mi kamarát vybavil, aby som išiel do oddelenia dopravy. Jazdili sme po celom Slovensku a zásobovali sme vrtné súpravy. Kým som Slovensko dobre nepoznal, tak to bola zaujímavá robota. Ale po pár mesiacoch ma začala taká robota unavovať, nebavila ma. Stále sedieť v aute, večer sme niekde prišli, prespali sme pri chlapoch v drevených búdach, ráno zasa naspäť. Tak som išiel naspäť do pekárne, tentoraz už na Slovensku.

Pokračovanie článku pod reklamou videoreklama

Kde ste na Slovensku začali piecť?

Na Masarykovej ulici v Žiline, bola to najväčšia pekáreň v meste.

Aká vtedy bola pekárska práca?

Drina, komu sa nechcelo makať, ten od toho ušiel. Robota naháňala človeka sama. Osem hodín sme ručne miesili cesto a museli sme poriadne pritlačiť, aby sa dobre sformovalo. Ja som bol po vojenčine strávenej v kuchyni a niekoľkých mesiacoch v Zemevrtoch odnaučený fyzicky drieť. Takže po týždni odrobenom vo veľkej pekárni som išiel na maródku, čo som sa nevedel ani na posteli otočiť. Po príchode z maródky som sa chytil, telo si zvyklo. Dnes je už technológia iná, pekári sa až tak nenadrú a niekde už iba stláčajú tlačidlá na strojoch. V pekárňach v Žiline a okolí som robil, až kým som nešiel do dôchodku.

Jozef Káčer si dodnes robí svoj prírodný kvas, umeliny ani prášky nepoužíva. 8 fotografií v galérii Jozef Káčer si dodnes robí svoj prírodný kvas, umeliny ani prášky nepoužíva. Zdroj: Peter Korček

Čiže robili ste vždy v cudzích pekárňach a vlastnú pekáreň ste si zriadili až po odchode do dôchodku?

Áno, ale začali sme netradične. Po revolúcii vyrastali pekárne ako huby po daždi a za mnou prišiel jeden podnikateľ: „Pán Káčer, idem založiť pekáreň, nešli by ste mi robiť vedúceho?“ Telefonoval som dcére, akú mám ponuku a ona vraví: „Oco, ak by si chcel ďalej robiť pekára, tak si urobme svoju pekáreň, nemusíš ísť robiť k niekomu.“ Podumali sme a rozhodli sme sa, že prerobím spodok domu. Dcéra, syn a ja sme založili rodinnú firmu, zavolal som bývalého kolegu Lojza, ktorý staval pece, aby sa išiel ku mne pozrieť, či by sa do tých priestorov dala vtlačiť pec. Postavil ju a v roku 1992, keď som mal 64 rokov, som začal piecť. Na začiatku sme sa len akože hrali na pekárov. Stroje sme dokupovali pomaličky. Ako dôchodcovi mi pôžičku nedali, deti som nechcel zadlžovať, tak sme rástli postupne. Neskôr si dcéra vzala aj pôžičku a pekáreň sme vybavili. A „pekárčime“ dosiaľ.

Piekli ste sám?

Pekár sám nenarobí nič. Hlavné práce som si robil, ale vždy som si musel nájsť nejakého pomocníka. Trvalo asi päť-šesť rokov, kým sme si našli ľudí, ktorí sa natrvalo adaptovali, medzitým sa vystriedalo veľa zamestnancov. Toto remeslo nezvláda každý, treba robiť aj v noci, cez sviatky.

Začali ste dva-tri roky po revolúcii. Bolo ťažké preraziť na trhu tak, aby sa dostali vaše výrobky do obchodov v okolí?

Samotná dedina Belá pekáreň neuživí, aj keď má dosť obyvateľov. Museli sme sa obzerať po odbyte aj v okolí. A kým si odberatelia zvykli, že nejaká pekáreň v Belej existuje, chvíľu to trvalo. Problém tiež bol, že aj keď som mal desiatky rokov skúseností, nevedel som na začiatku obchodníkom zaručiť, či chlieb bude. Netušil som, čo technológia urobí, ako budú pec a ostatné zariadenia pracovať. Čiže nemohol som si sieť odberateľov vytvárať vopred, ešte pred rozbehnutím pekárne. No našťastie všetko fungovalo dobre a hneď na prvýkrát sa mi podarilo napiecť.

Predávať ste začali tak, že ste naložili do auta zopár chlebov a jazdili ste ho ponúkať do obchodov s potravinami?

Presne. Niekde vzali, niekde nie. Musel som to robiť, aby vedeli, že pečieme. Nakoniec sme sa rozbehli tak, že sme piekli chlieb na tri zmeny. Neskôr sa to utlmilo, tak sme začali robiť aj pečivo a v súčasnosti robíme okrem chleba rôzne pečivo, vrátane sladkého.

Keby ste si spätne premietli život, bolo dobré, že ste išli za pekára?

To je ťažké povedať. Ostal som pri tom celý život preto, že iné som nevedel a robiť niekomu poskoka som nechcel. Pečenie ma, samozrejme, baví, keby ma nebavilo, nepiekol by som.

Na začiatku piekli chlieb, neskôr pribudli všetky možné pekárske výrobky, vrátane makovníkov a orechovníkov. 8 fotografií v galérii Na začiatku piekli chlieb, neskôr pribudli všetky možné pekárske výrobky, vrátane makovníkov a orechovníkov. Zdroj: Peter Korček

Pekáreň prevezme váš vnuk, čiže u vás remeslo zostalo v rodine. Čo v pekárni robíte najčastejšie vy?

Kvas. To pekári vo veľkých výrobniach už dnes nerobia, lebo pečú s umelými kvasmi. Ja som doma, mám čas, tak prečo by som nimi chlieb kazil, keď si môžem urobiť prírodný kvas? Po nočnej zmene vždy niečo dorobím, upracem, pozriem objednávku a podľa nej navážim suroviny. Príde vnuk, porobí si ďalšiu prácu a už ho nechám, aby si viedol zmenu sám. On potom ide rozvážať a ak sa mi chce, tak zasa navážim suroviny pre nočnú zmenu, inak si to porobí on.

Ako sa v súčasnosti predáva na trhu chlieb?

Slabšie ako v minulosti. Zákazníci viac žiadajú ostatné pekárenské výrobky a zdá sa, že aj deti si radšej vezmú rožok ako chlieb.

Vy by ste jedli chlieb kúpený v hypermarkete od veľkopekárov?

Hm, keby som nemal inú možnosť, prečo nie.

Aká je kvalita pekárenských výrobkov z veľkovýroby?

Nikdy som nechodil po supermarketoch a neochutnával chlieb druhých pekárov. Je to ich vec, čo robia a aj oni sú odborníci. Takže kvalitu nehodnotím, mohol by som povedať iba svoj názor.

Povedzte.

Ku pečivu nemám pripomienky. Samozrejme, že sa robí aj z umelých prípravkov, ktoré kedysi neboli, no aj z nich sa dá niečo vytvoriť. No ku chlebu pripomienky mám – neviem, či je dobré, že si náš chlieb kazíme. Už nepečú slovenský alebo český, zahodili osvedčenú technológiu, prestali napríklad robiť prírodný kvas, ktorý dáva chlebu chuť a vôňu. Doviezli západnú technológiu, používajú umelý. Finančne na tom získajú. Keď ja idem vyrábať chlieb a kvas vyrobím napríklad ráno o ôsmej, môžem s ním pokračovať v práci o tri hodiny, čiže o jedenástej. Potom zamiesim cesto, vyformujem ho, nechám nakysnúť v slamienkach a až potom môžem sádzať. Čiže mne trvá upečenie chleba aj päť hodín. Lenže oni vo veľkých prevádzkach vezmú kýbeľ umelého kvasu, nalejú a miesia cesto. Odbúrali niekoľko hodín čakania. Dávajú aj prášok, aby chlieb „narástol“, aby dlhšie vydržal, potom prášok proti plesni a neviem čo ešte všetko. Ja nedávam absolútne nič z týchto práškov.

Ale ak sú v chlebe rôzne prášky a umelý kvas, tak to potom na chlebe cítiť, chutí inak.

Kým je teplý, dá sa jesť, no ja v chlebe cítim, či je z prírodného kvasu. Lenže všetko je dnes o peniazoch, pekári žijú z večera na ráno. Obchodníci na nich tlačia tak, že veľa im na prežitie neostáva. Preto sa snažia skrátiť hodiny pri výrobe aj za cenu umelých prísad, ktoré im navyše umožňujú byť flexibilnejšími. Naozaj vidím veľký problém v tlaku obchodov.

Aká je budúcnosť? Zvyknú si všetci na chlieb z veľkovýroby, alebo sa vrátia k malým poctivým pekárňam?

Zvyknú si. Už len malé percento ľudí žiada chlieb z prírodného kvasu. My máme stabilných odberateľov, ale chodia k nám napríklad turisti, ktorí prechádzajú okolo a idú po našom chlebe, lebo vedia, aký je. V našej predajničke si vezmú ešte teplý, čerstvo z pece.

Váš vnuk, ktorý bude po vás riadiť prevádzku, sa naučil piecť u vás?

Áno a som rád, že mal záujem a že získal dobrú prax. Tá prax je veľmi dôležitá. V minulosti si otvárali pekárne aj podnikatelia, ktorí videli pekára akurát tak z autobusu, a keď sa im nedarilo piecť dobrý chlieb, volali ma na pomoc. Išiel som poradiť, prečo nie, no ak chlieb nechutí dobre, mne, starému harcovníkovi, vždy trvá tri – štyri dni, kým prídem na problém. Najskôr sa zameriam na pracovníkov, či niečo nezanedbali, keď urobili všetko dobre, idem po ďalších veciach. Nakoniec prídem na to, čo sa deje, no len vďaka tomu, že mám prax.

Poznáte ešte niekoho, kto pečie tradične ako vy?

V našom kraji neviem, väčšie pekárne už prešli na novú technológiu, na umelý kvas, lebo ušetria pracovné hodiny, potrebujú menej nádob, menej ľudí.

Vy ste neuvažovali, že by ste sa vzdali tradičnej technológie a prešli na novú?

Nie, ja by som to neurobil a zvlášť v mojom veku. Ale človek nikdy nevie, čo ho pritlačí k múru a neviem povedať za vnuka, či by sa na to dal. Teraz sa zdá, že sa vžil do pôvodnej technológie a v súčasnosti by ho nik neprehovoril napríklad na umelý kvas, ale naozaj netušíme, čo môže byť o desať – dvadsať rokov.

Vnuk Jozefa Káčera vyťahuje z pece čerstvý tradičný chlieb. 8 fotografií v galérii Vnuk Jozefa Káčera vyťahuje z pece čerstvý tradičný chlieb. Zdroj: Peter Korček

Ľudia vo vašom veku sú už zvyčajne dávno v penzii a nepracujú. Vás ešte stále ani po 70 rokoch práce neomrzelo chodiť ku peci?

Neomrzelo a mám na to ľahké zdôvodnenie – neviem odpočívať. Nedokážem si ani predstaviť sadnúť si niekde do kresla a sedieť štyri hodiny. To by mi nenapadlo, ani keby mi ku kreslu neviem čo nosili. Furt musím niečo robiť. Rád čítam noviny, lenže po desiatich minútach už od nich musím odskočiť a pozerať sa za niečím iným.

Predsa len – máte 87 rokov, dokedy chcete chodiť k peci ?

A čo by som iné robil? Už nerobím osemhodinovky ako pred dvomi rokmi, viac vynechávam ako v minulosti, kým však budem vládať, budem stále niečo robiť.

JOZEF KÁČER NAŠIMI OČAMI

Obdivuhodný prehľad v pekárenskej, no aj v obchodnej sfére, úplne triezvy názor na to, či ľudia chcú a budú chcieť radšej tradičné výrobky pred veľkotovárenskými. To nás čakalo, keď sme sa stretli s Jozefom Káčerom, štíhlym chlapom z obce Belá v žilinskom okrese. Je to dedina na ceste zo Žiliny do Terchovej a presne tam by sa dala čakať tradičná výroba.

Jozef Káčer 8 fotografií v galérii Jozef Káčer Zdroj: Peter Korček

Keď sme s ním debatovali na terase jeho domu, dolu na prízemí práve dopekali chlieb a začali robiť makovníky a orechovníky. Vôňa stúpala hore k nám. V 35-stupňovom teple sme sa potili, ale on nič. Až keď sme zišli dolu ku peci, pochopili sme – tam bolo omnoho teplejšie. Celoživotná práca pri rozhorúčenej peci ho naučila na tvrdé podmienky. Keď jeho vnuk vyťahoval chlieb z murovanej pece, čakali sme, že sa bude s nami pozerať a vysvetľovať, on však chytil metličku, ometal zo spodku chleba zvyš­ky múky a pecne ukladal do prepraviek. Keď skončil, zasa sa venoval nám. Ak tvrdí, že aj vo vysokom veku pracuje preto, že nevie odpočívať, tak má zrejme pravdu. Videli sme to na vlastné oči. Škoda, že podobných ľudí ako on je tak málo.
© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×