Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

U Strížovcov sa pohrebníctvo dedí už 65 rokov: Čo bolo kedysi tabu, je teraz trend

12.07.2014 (28/2014) Ak sa niekto v Podunajských Biskupiciach zmieni, že ide k Strížovcom, je takmer isté, že vybavuje pohreb.
U Strížovcov sa pohrebníctvo dedí už 65 rokov: Čo bolo kedysi tabu, je teraz trend
7 fotografií v galérii
Strížovci (zľava) otec Ladislav, syn Tomáš, mama Judita a syn Kristián.
Autor fotografie: Peter Brenkus

Jedna z najstarších pohrebných služieb na Slovensku, ak nie najstaršia, sídli z druhej strany nemocnice v rodinnom dome. A hoci ma príbeh rodiny okamžite zaujal, prisahala som, že tam nevkročím a všetko si porozprávame niekde na „bezpečnejšom“ mieste. Sľub som však okamžite porušila a o pár minút som si už so záujmom obzerala „rakvičky“. Byť tam o polhodinu dlhšie, zrejme by som „skočila“ i do miestnosti s chladiacim boxmi, kde upravujú nebožtíkov. No, nevydalo :). Nepíšem to preto, aby som bola vtipná. Chcem tým iba odpovedať na otázku, ktorú si vari každý z nás v podobnej situácii položí – aké to je vyrastať a bývať v dome, kde stačí urobiť na dvore tri kroky a v druhom, nižšom, stretnúť jedného a viac nebožtíkov? Rodina Strížovcov hovorí, že normálne, lebo človek si zvykne na všetko. „Spí sa tu úplne perfektne.“

Koč sa stratil, do koní udrel blesk

Rodinnú históriu v tomto biznise začal dedo súčasného majiteľa Ladislava Stríža (56) František.

„Dedo bol stolár, celý život vyrábal nábytok a iné užitočné veci,“ pustí sa do rozprávania pán Ladislav. „V roku 1946, keď sa to celé začalo, mal veľmi slušne vybavenú stolársku dielňu, lenže v dedine bolo treba aj pochovávať, a keďže s tým mal skúsenosti, prischlo mu to.“

Zakladateľ firmy František Stríž. 7 fotografií v galérii Zakladateľ firmy František Stríž. Zdroj: Peter Brenkus (reprofoto)

Aby sme sa lepšie zorientovali v čase – dedo vyrástol ešte v rakúsko-uhorskej monarchii, v terajšom Maďarsku, kde jeho rodina vypomáhala miestnemu farárovi. On a jeho sestra Anna, ktorí sa do Podunajských Biskupíc dostali ako repatrianti, neraz spomínali na staré časy. „Dedo mi hovoril, že keď išiel cez ich obec front, Rumuni vojnových zajatcov rovno strieľali. Ľudia ich pochovali na jednom mieste a on so sestrou ho zaznačili na mape, aby ich neskôr mohli pochovať na pohrebisku,“ hovorí vnuk zakladateľa.

V tých časoch sa umieralo doma, kde potom rodina vypratala izbu, natiahla čierne súkno na dvere i stôl pod nebožtíka a celá rodina nad ním bdela. Rakvy sa vyrábali na mieru, nie ako dnes vo fixných veľkostiach ako tričká. Hrobári mali menej práce, zato stolári ako dedo Stríž naopak.

„Musel ísť do domu, aby zosnulého odmeral, ale nie ako v tom českom filme na lakte, ale klasicky,“ vnesie do rozprávania kvapku humoru. Zvykom bolo i to, že mŕtveho niesli pešo na márach z domu na cintorín. Dedo urobil v tomto smere prevratnú vec – kúpil pohrebný koč. „Bola to lukratívna záležitosť, lebo každý chcel dôstojnú poslednú cestu. Ťahali ho dva čierne kone z miestneho družstva,“ hovorí a vzápätí pridá jednu z prvých strašidelných historiek.

Dedo František mal prosperujúce stolárstvo. 7 fotografií v galérii Dedo František mal prosperujúce stolárstvo. Zdroj: Peter Brenkus (reprofoto)

„Tento koč sa zachoval až do revolúcie 1989 a môj otec ho požičiaval filmárom. Bol krásny, vyrezávaný, proste kus. Lenže jedného dňa zmizol a nevieme sa dopátrať kam. Pevne však verím, že sa k nám raz vráti. A viete, čo je na celej veci zaujímavé? Keď ten koč zmizol, do oboch koní, ktoré ho vtedy ťahali, udrel blesk.“ Ale to sme preskočili poriadny kus dejín. Na deda stolára dopadli aj zmeny Gottwaldovej vlády. V 48. mu povedali, že buď bude pokračovať v komunálnej službe, alebo mu firmu sprivatizujú.

Ale bál, dajte pokoj!

Dedo zomrel v roku 1963 a po ňom službu obci v rámci komunálnych služieb prevzal otec súčasného majiteľa Ladislav Stríž starší.

„Otec bol tiež stolár. Mal dvoch bratov a sestru, ale okrem neho nechcel nik v tomto odbore pracovať. Tak sa toho chopil môj otec, ktorý si v roku 1989 zaregistroval firmu Ladislav Stríž a syn, teda ja,“ zasmeje sa: „Ja som sa do toho tiež dostal tak ako moji predchodcovia či moji synovia – bolo treba pomôcť, pomohol som. Nebola to lukratívna práca, poviem vám otvorene, ale čo urobíte, ak žijete v takejto rodine a otec vám povie: Tam a tam umrela babička, treba ju vyniesť, upraviť, obliecť, uložiť do rakvy? Idete.“

V jeho prípade zohrala dôležitú úlohu slabosť na šoférovanie. Mal pätnásť rokov a bolo mu úplne jedno, či krúti volantom pohrebáka, hlavná vec, že mohol.

V rodine, minulej i terajšej, sa vždy začínalo od piky: vynášanie mŕtvych, obliekanie, úprava nebožtíka, výkop hrobu, až potom si mohol potomok sadnúť do kancelárie. Samozrejme, som zvedavá, či sa pán Stríž zosnulých nebál.

Pohrebný koč neskôr požičiavali filmárom a jedného dňa sa stratil. 7 fotografií v galérii Pohrebný koč neskôr požičiavali filmárom a jedného dňa sa stratil. Zdroj: Peter Brenkus (reprofoto)

„Ale bál, dajte pokoj!“ smeje sa. „Mali sme takú príhodu, ktorú mi nechtiac pripravil otec. Zosnulá babička mala pochrámanú chrbticu, chodila zohnutá, a keď chuderka zomrela, nohy jej ostali v lufte a on mi pri ukladaní do truhly hovorí: Potlač jej tie nohy, vidíš, že ich má hore! Tak som poslúchol, lenže ona sa posadila! Dodnes neviem, ako som otvoril dvere. Vletel som ako šialený do auta a odmietal vystúpiť.“ Ako hovoria Strížovci, toto sú situácie, krst ohňom, keď sa stávate skutočným pohrebákom a prestávate sa báť. Podobnú historku má i jeho manželka Judita (55).

„Vedela som, čomu sa manželova rodina venuje, ale ako zdravotníčke mi ani len nenapadlo, že to raz budem robiť,“ prizná po pravde. „Spočiatku mi bolo všetko čudné, pozriem sa a zrazu mi rakva pochoduje popod okná, kristepane, kde to som, čo ma tu čaká?“ spomína. Dnes sprevádza nebožtíka od chvíle, čo ho dovezú, až po pohreb. Upraví ho, ak treba aj vlasy mu nafarbí, oblečie ho, namaľuje, pripraví obrad, civilné aj vedie, informuje pozostalých, čo sa bude diať, veď niektorí pochovávajú svojich blízkych prvý raz, a keď je najhoršie, poprosí manžela, aby zavolal ochranku.

„Niekedy je to nevyhnutné. Mnohí pozostalí sa tak nenávidia, že sú schopní pobiť sa nad rakvou. Keď vieme, že niečo také hrozí, objednáme ochranku, aby obrad prebehol dôstojne.“

V čase, keď sa pani Judita vydala „do Strížovcov“, ešte neboli rozhodnutí, či po svokrovi firmu preberú. Rodina z oboch strán ich však podporila, a tak sa rozhodli ťahať rodinnú káru ďalej. Svoj krst ohňom si pani Strížová prežila pri obliekaní zosnulého svokra.

„Jednu ruku som mu položila na brucho, lenže tá sa zošmykla a švihla ma po nohe. Preboha, on ešte žije, skríkla som!“

Nový Čas do truhly

Manželia teda od roku 1995 podnikali ďalej a už sú vo veku, keď odovzdávajú žezlo synom. Tomášovi (27) a Kristiánovi (25). Obaja študovali na strednej hotelovej škole, ale o inej práci už neuvažujú. V pohrebníctve začínali ako ich otec.

„Od pätnástich sme kosili cintoríny, vynášali mŕtvych,“ hovorí Tomáš a Kristián, ktorý študuje manažment na vysokej škole, dodá: „Chlapci v našom veku hrávali futbal a my sme chodili po mŕtvych a na denné i nočné ,exkurzie‘ po patológiách. O to viac si vážime život, táto práca tmelí našu rodinu. Veď to je dar pomáhať druhým, keď vás najviac potrebujú.“

Tomáš sa venuje výrobe spomienkových predmetov, ako sú sošky z popola, či odtlačky prstov zosnulých na príveskoch. 7 fotografií v galérii Tomáš sa venuje výrobe spomienkových predmetov, ako sú sošky z popola, či odtlačky prstov zosnulých na príveskoch. Zdroj: Peter Brenkus

Kým Kristián nemá problém asistovať mame ani vynášať nebožtíkov či čakať na exhumáciu, Tomáš to v dvadsiatke „zabalil“, ale inak, ako sa zdá. Mal totiž smolu.

„Nikdy nezabudnem na svoj prvý výjazd do domova dôchodcov. Bolo to v noci, všade tma, v izbe ležali štyri babky. Sestrička mi pošepkala, že nebohá je pri stene. Tak som k nej pristúpil, chytil ju za nohy a ona otvorila oči... a sestrička mi hneď ukazovala, nie, tá vedľa. Paradoxne, o týždeň sme išli aj po ňu. Zomrela.“ Druhú, paranormálnu príhodu zažil doma. Istej panej zomrel syn a až do pohrebu sa s ním chodila každý deň lúčiť.

„Stál som decentne v rohu a zrazu sa zaplo rádio, začali sa prelaďovať stanice, ticho hrala hudba a potom nastalo ticho. Neuveriteľné bolo to, že ani ja, ani pani sme rádio nezapli a navyše bolo vytiahnuté zo zástrčky.“

Koniec Tomášovým „vynáškam“ nastal, keď mal dvadsať. Poslali ho po mŕtvolu vo veľmi pokročilom štádiu rozkladu a vtedy si povedal dosť! V rodinnej firme však pracuje naďalej a venuje sa najmä výrobe spomienkových predmetov. „Usilujem sa priniesť všetky svetové trendy. Teraz sú veľmi populárne zlaté či strieborné prívesky s odtlačkom zosnulého či známejšie diamanty a sošky z popola zosnulých. Novinkou je i tzv. biourna,“ nadýchne sa a pokračuje: „Do hlineného kvetináča dáme popol mŕtveho, pridáme zem a zasadíme doň rastlinu, ktorej sa u nás darí.“

Jedna z vďačných zákazníčok mu každý rok pošle fotografie ruží, ktoré rastú na pozostatkoch jej milovaného manžela, a dodáva: Manžel sa mi prebúdza. Pre mnohých to znie morbídne, ale časy sa menia a čo bolo kedysi tabu, je teraz trend. Pozostalí dnes dávajú do rakvy čoraz častejšie obľúbené predmety svojich mŕtvych.

Sotva sme dorozprávali, musela rodina ísť na cintorín pripraviť ďalší pohreb. Zamestnávajú okolo desať ľudí. 7 fotografií v galérii Sotva sme dorozprávali, musela rodina ísť na cintorín pripraviť ďalší pohreb. Zamestnávajú okolo desať ľudí. Zdroj: Peter Brenkus

„Jedna mladá slečna milovala sladkosti, tak od nás chceli, aby sme ich tam uložili; ďalší chceli, aby mala zosnulá pri sebe mobil, a len pred pár dňami sme vyhoveli pozostalým, ktorí žiadali vložiť do truhly Nový Čas, pretože dotyčná ho veľmi rada čítala,“ vymenúva rodina Strížovcov kolektívne. Mladí muži z rodiny vraj nemajú problém nájsť si priateľky.

„Naša práca ich neodrádza, skôr naopak, chcú, aby som im to tu ukázal,“ smeje sa Kristián. Otázne je len to, či si nájdu polovičky, ktoré sa budú chcieť do rodinného podniku aktívne zapojiť. V jednom však má celá rodina jasno: „Chceme zachovať rodinnú tradíciu a naše dobré meno. Aby nik nemohol povedať, že to nerobíme tak, ako to robil starý pán Stríž, ale, naopak, že vidieť, že to robí rodina Strížovcov,“ hovorí pani Judita a manžel Ladislav uzatvára: „Otec urobil veľmi múdru vec. Do loga firmy nedal anonymnú kvetinku, ale naše priezvisko Stríž. A to meno zaväzuje.“

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×