Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Spisovateľ Jozef Karika: Nečudujem sa, že ľudia „kvalitné“ knihy nečítajú

13.09.2013 (37/2013) „Niektoré texty označované za kvalitné mi pripadajú čudné. Akoby si v nich autori riešili svoje osobné neurózy.“
Spisovateľ Jozef Karika: Nečudujem sa, že ľudia „kvalitné“ knihy nečítajú
6 fotografií v galérii
Autor bestsellerov Jozef Karika
Autor fotografie: Miro Miklas

Autor bestsellerov Jozef Karika (33) sa zaradil medzi tých pár Slovákov, ktorí sa uživia iba písaním kníh. Vyštudoval filozofiu a históriu, hoci plietol aj šály v ružomberskej textilke.

Dnes máte za sebou niekoľko románov, patríte medzi najpredávanejších autorov na Slovensku. Kedy ste začali písať?

Mal som asi štrnásť rokov a napísal som rukou do zošita poviedku o nenaplnenej láske. Dal som ju prečítať svojim kamarátom a jeden to nechtiac ukázal aj svojej mame. Tá z poviedky usúdila, že volám o pomoc pred samovraždou.

Aj to riešila?

Okamžite spustila alarm, volala mojim rodičom, že ma treba zachrániť, lebo sa chcem zabiť. Čiže prvý literárny pokus dopadol tak, že ma vlastne „zachraňovali“. Ja som sa, samozrejme, obesiť nechcel, naopak – pri písaní som cítil úľavu. Napriek tomu som potom dlhšie radšej nič nenapísal.

Vyštudovali ste filozofiu a históriu, čo je asi prínosné vzdelanie pre spisovateľa. Ale predtým ste chodili do textilnej priemyslovky, prečo?

Lebo v základnej škole nám učiteľky rozprávali, akí sme všetci sprostí, na gymnázium ísť nemôžeme a dostaneme sa maximálne na priemyslovku.

Zle ste sa učili?

Nie, dobre. Mali sme však „šťastie“ asi na tri učiteľky, od ktorých sme od piatej triedy sústavne počúvali, akí sme hlupáci. Boli to tety narodené v prvej polovici minulého storočia, mali vrelý vzťah k Sovietskemu zväzu. Za starého režimu organizovali pionierske krúžky a ťahali deti za uši, keď mali zle zaviazané pionierske šatky, no po revolúcii začali spievať v katolíckych zboroch v prvých radoch. Keď nám takéto učiteľky štyri roky v základnej škole masírovali hlavy, že sme sprostí, netrúfal som si ísť na gymnázium. Išiel som na priemyslovku.

Príbeh doteraz najúspešnejšej knihy V tieni mafie vložil Jozef Karika do rodného Ružomberka. 6 fotografií v galérii Príbeh doteraz najúspešnejšej knihy V tieni mafie vložil Jozef Karika do rodného Ružomberka. Zdroj: Archív

Príbeh doteraz najúspešnejšej knihy V tieni mafie vložil Jozef Karika do rodného Ružomberka.

Ľutujete?

Vôbec. Naučili ma tam strojopis, podnikanie, výpočtovú techniku. Praxoval som v montérkach pri pletacích strojoch, plietol šály, tkal koberce. Pletacie a tkacie stroje ma fascinovali, veľmi logická mechanika, ktorá sa nedala oklamať špekulovaním.

Po vysokej škole ste začali písať romány, ale predtým vám vyšli aj knihy o mágii. Vy mágii veríte?

Nie, no študoval som filozofiu a v rámci nej aj religionistiku. Fascinovalo ma, že v spoločnosti existujú skupiny ľudí, ktoré mágii veria. Napísal som o tom diplomovku aj knihy.

O čom boli?

Že sa tvárime ako racionálna spoločnosť a ctíme si rozum, ale nie je to pravda. Viac ako sedemdesiat percent obyvateľstva sa hlási ku kresťanskej viere. Ľudia sa smejú zo Silvie Šuvadovej, keď povie, že verí v kozmické lode, ale tí istí, čo sa z nej smejú, zároveň veria v peklo, v anjelov a v to, že sa dostanú po smrti do neba. Alebo si zoberte ako iracionálne zmýšľame o futbale – je to činnosť, ktorá nemá nejaký veľký význam, ale futbalisti zarábajú neuveriteľné peniaze. Porovnáte plat futbalistu so špičkovým lekárom, ktorý zachraňuje ľudí, a zistíte, že slovenský futbalista v zahraničnej lige zarobí mesačne toľko, čo špičkový lekár za desať rokov. To sú neracionálne veci a mňa bavilo, keď som ich skúmal.

Spisovateľmi by chceli byť stovky ľudí. Vydavateľstvá majú preplnené e-mailové schránky, do ktorých im ľudia posielajú svoje texty s nádejou, že vydavateľ z nich urobí knihy. Tiež ste sa dostali k vydávaniu kníh podobne?

Najskôr som asi sedem rokov písal do „zásuvky“. Prvé texty rukou, potom na počítači. Nebol však ešte rozšírený internet, čiže som mal šťastie, že prvé výtvory som ani nemal možnosť ukázať vydavateľstvám. Asi by sa na nich smiali, boli hrozné. Keď už som písal dlhšie, odhodlal som sa poslať tristo strán o slovanskej mytológii jednému českému vydavateľovi.

Hneď ich vydal?

Text vzal, ale povedal, že z 300 strán je použiteľných tak 150. Ja som na texte robil asi rok a zrazu mi človek hovorí, že polovica je nanič? Je to zlomový moment, lebo väčšina autorov v takej situácii pošle vydavateľa do „prdele“ a skúša šťastie inde. Takto prejdú aj päť vydavateľstiev, no nepochodia nikde. Iba sa im rozširuje tábor nepriateľov, ktorí ich „nechápu“...

... vy ste ho neposlali do „prdele“?

Mal som vtedy 22 rokov, vrelo to vo mne, v hlave slová ako ty idiot, ale ovládol som sa. Kniha vyšla, naučil som sa niečo a vydali mi aj ďalšiu. To som bol ešte študent. Romány som začal písať, až keď som bol v mestskej televízii v Ružomberku.

Jozef Karika písal aj články na najpopulárnejšom blogovom portáli. Raz však napísal o Rómoch, že zákon by mal platiť pre všetkých, a blog mu zrušili. 6 fotografií v galérii Jozef Karika písal aj články na najpopulárnejšom blogovom portáli. Raz však napísal o Rómoch, že zákon by mal platiť pre všetkých, a blog mu zrušili. Zdroj: anc

Jozef Karika písal aj články na najpopulárnejšom blogovom portáli. Raz však napísal o Rómoch, že zákon by mal platiť pre všetkých, a blog mu zrušili.

V nej ste ako redaktor vysielali aj príspevky proti úradníkom. Je to neštandardné, keďže mestské televízie sú platené z rozpočtu mesta a zvyčajne lezú úradníkom do zadnej časti tela...

Mestská televízia v Ružomberku vtedy začínala a nikto nevedel, ako má fungovať. Ja som v nej začal riešiť predaje mestských pozemkov a iné kauzy. Prišiel som s kamerou za vtedajším primátorom, strčil mu mikrofón pod ústa a ako mladý drzáň som doňho rýpal. Určite sa necítil príjemne. Potom som v reportážach niekoľkokrát išiel proti mestu, hoci ma platilo. Úradníci nadšení neboli a prišli tiež emotívne scény. Nakoniec som bol prekvapený, že primátor zareagoval pozitívne a išiel aj do diskusií v televízii.

Nebáli ste sa, že vás vyhodia, keď ste boli platený mestským úradom, ale rýpali ste doň?

Bolo mi to jedno, lebo som mal ešte druhú prácu, robil som ako historik v Liptovskom múzeu. Na bývalom primátorovi som ocenil, že sa nesnažil vyhodiť ma. Naopak, primátor sa ma zastal, keď som šliapol na otlak katolíckemu kruhu. Katolíci sa potom snažili dostať ma z televízie preč, lebo som vraj satanista.

Prečo ste nakoniec z televízie odišli?

Po dva a pol roku som jej mal plné zuby. Išiel som naspäť do múzea, ale vtedy mi primátor zavolal, že v mestskom úrade otvárajú nové oddelenie marketingu a cestovného ruchu, či sa nechcem prihlásiť do konkurzu. Vyhral som ho, stal som sa vedúcim oddelenia. Mal som na starosti napríklad správcovstvo Vlkolínca, ale zároveň som bol hovorcom mesta. Vznikali situácie, že som ako hovorca stál pred kamerou Markízy, odpovedal som na niečo a zazvonil mi telefón, že vo Vlkolínci prasklo na záchodoch potrubie a mám ho prísť opraviť. Dosť nesúrodá, ale veľmi zaujímavá práca.

To už ste mali napísanú knihu V tieni mafie, ktorej sa dodnes predalo asi 25-tisíc kusov. Opisujete v knihe reálny príbeh, alebo vymyslený?

Ako celok je vymyslený, lenže skladá sa z reálnych mikropríbehov mojich známych, rovesníkov. Preto sa dej odohráva v Ružomberku. Pôvodne som nechcel písať mafiánsky román. Skôr generačný, no počas písania som zisťoval, že jedna kompletná generácia vyrastajúca v deväťdesiatych rokoch je priamo dotknutá mafiou, korupciou a divokou atmosférou.

Prečo príbehy v knihe opisujete tak krvavo? Naozaj boli tie mikropríbehy skutočných ľudí také dramatické?

Chcel som v knihách podať čo najčistejší, až ľadovo chladný opis deväťdesiatych rokov. Stretával som sa s rôznymi typmi ľudí, snažil som sa nahliadnuť do nich tak, aby bola výpoveď autentická.

Našli sa vo vašich knihách ľudia, ktorých opisujete?

Našli, aj sa k mojim postavám prihlásili. Niektorým to lichotilo, iní sa urazili. Nebol môj zámer riešiť konkrétnych ľudí, postavy sú mixom. Keď deväť ľudí prepracujete do jednej postavy, tak sa v nej nájde každý z tých deviatich.

V knihe ste aj vy. Havran.

Harvan. Ale veľa ľudí to číta Havran.

To je zločinec.

Bol veľmi idealistický chalan, ktorý sa mení na monštrum.

Zmenili ste sa tak?

Autobiografia to je len po idealistického chalana (smiech). Premena na monštrum je už vymyslená. Alebo sa vám zdá, že by som bol monštrum?

Keby som o vás vedel, že ste monštrum ako Harvan a porušujete zákony, tak by som vás musel nahlásiť polícii.

A keby som ja bol naozaj ako Harvan, ani by ste sa nedostali k tomu, aby ste ma nahlásili. Alebo by ste ma aj nahlásili, ale polícia by nič neriešila. Harvan je taký, akí sú skutoční ľudia, ktorým sme odovzdali absolútnu moc. Slovensko prestalo byť právnym štátom, moc sa dostala hŕstke ľudí, ktorí ohýbajú zákony, súdy, politiku. Stačí si vziať príklady z médií: Gorila? Išla dostratena. Tendre, miliónové škody, rozkrádačky štátu? Takisto dostratena. Všetci vieme, kto kradne, ale nik ich nepotrestá. V súčasnosti sa presadzovanie moci mení, z krvavých rokov sa prešlo na prešpekulovanejšie formy, napríklad na ovládanie štátnych inštitúcií. Pripomína mi to taliansky model mafie v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia.

Aký to bol model?

Už netreba toľko pešiakov na krvavé vybavovanie, lebo bosovia dnes disponujú tajnými službami. Cez ne dokážu zničiť človeka ekonomicky, morálne, už ho netreba zastreliť. Tak sa to deje a tak som to opísal v románoch.

„Ja mám povinne platiť vyššie dane a odvody len preto, že sa živím písaním kníh? Nonsens.“ 6 fotografií v galérii „Ja mám povinne platiť vyššie dane a odvody len preto, že sa živím písaním kníh? Nonsens.“ Zdroj: Miro Miklas

„Ja mám povinne platiť vyššie dane a odvody len preto, že sa živím písaním kníh? Nonsens.“

Opisujete v románoch súčasnú realitu, ale aká je budúcnosť? Ako Slovensko skončí?

Sú dve alternatívy – podľa pesimistickej získajú určité skupiny úplnú kontrolu nad životom na Slovensku. Budeme sa síce tváriť, že existujú zákony, ale rozhodovať budú konexie, známosti, schopnosti niečo vybaviť. Zákonnosť bude len maska, ktorej nikto neuverí. Začiatky tejto verzie cítime už teraz.

Čo optimistická verzia?

Možno vznikne hnutie, ktoré všetko udrží a vyváži. Alebo situácia zájde príliš ďaleko, ľudia stratia trpezlivosť a nastane výbuch. Po ňom sa vzťahy vyčistia. Súčasná situácia je dôsledkom toho, že nežná revolúcia bola až príliš nežná. Nebol to výbuch, ktorý by vzťahy prečistil. Tým, čo chceli mať moc a chceli hrabať pre seba, bolo po revolúcii umožnené participovať na verejnom živote. Neboli potrestaní, „vykecali“ sa z toho a dnes sú mnohokrát mocnejší.

Všetci riešia peniaze, moc, ale nik poriadne nerieši problémy – napríklad rómske. Vy ste na najpopulárnejšom blogerskom serveri napísali článok o Rómoch a blog vám zrušili. Prečo?

Napísal som, že zákon by mal platiť pre všetkých ľudí a pri pohľade na zákon sa netreba zaoberať farbou pleti. Lebo ľudia sú čoraz viac naštvaní. Na východe je taká nálada, že keď vyjde na internete článok o Rómoch, tak v diskusiách pod článkom ľudia volajú po fyzickej likvidácii, vešaní, lynčovaní. To je spodná voda a ona stúpa. Desivé je, že sa tým politici nezaoberajú. Napísal som, aby sa s tým, preboha, začalo niečo robiť.

Preto vám blog zrušili? Alebo ste porušili nejaké pravidlá, ktoré súviseli s rasizmom?

Ja ani nepoznám presný dôvod zrušenia, podľa mňa som nenapísal nič extrémne. Článok si prečítalo asi 60-tisíc ľudí, posielali mi e-maily, listy. Napísali mi zo spolku učiteľov z východného Slovenska, či ho môžu uverejniť v učiteľskom časopise. Podľa mňa Slováci nie sú rasistický národ, oni sú len nahnevaní, a preto zovšeobecňujú, že všetci Rómovia sú zlí. S tým treba niečo robiť, a nie mazať blogy.

V minulosti sa hovorilo – „hladný ako spisovateľ“, lebo spisovatelia nezarábali veľa, a dodnes je len pár ľudí, ktorí sa uživia čisto písaním. Odkedy vás živia iba knihy?

Necelé tri roky. Keby som mal porovnať svoj terajší príjem, tak mám asi dvojnásobok toho, čo som dostával v mestskom úrade ako vedúci oddelenia. Nežijem o chlebe a vode. Vidíte, že teraz staviam podkrovie a skoro všetko sa platí z kníh. Dominik Dán či Táňa Vasilková dostávajú ešte omnoho viac.

Mladší spisovatelia propagujú svoje knihy, chodia na čítačky do škôl, do kníhkupectiev. Starší spisovatelia to však považujú za podradné. Tiež chodíte propagovať svoje knihy?

No jasné, že chodím! Doba pokročila a propagácia knihy autorom je súčasťou života spisovateľa. Napísanie knihy je na tom najľahšie. Ak sa chce spisovateľ živiť iba písaním kníh, musí to brať ako biznis, čiže musí mať plán, musí investovať do marketingu, prieskumu trhu, chodiť na akcie do predajní, do knižníc. Písanie mi zaberá asi 40 percent práce. Denne strávim aj dve hodiny komunikáciou s ľuďmi cez sociálne médiá, e-maily, telefonáty. Spisovateľ si musí vybudovať komunitu svojich čitateľov, ona nespadne z neba. Preto nefňukám, ale „makám“, snažím sa udržať si tempo, aby som odovzdával knihy pravidelne, a propagujem.

Spisovatelia vraj patria medzi najrozhádanejšiu komunitu, aká existuje. Tiež máte spory s inými?

Nemám, lebo žijem v Ružomberku. Nie som v centre diania v Bratislave, spory sa mi vyhýbajú.

Spory sú napríklad o Budmerice, kde bolo v kaštieli centrum spisovateľov, či o príspevky z literárneho fondu.

Nikdy som v Budmericiach nebol a ani mi nenapadlo ísť tam do kaštieľa.

Prečo, keď kaštieľ bol živený aj z vašich peňazí, keďže povinne odvádzate Literárnemu fondu časť svojich výplat...

Literárny fond, ktorý podporuje autorov, je dobrá vec. Aj ja som v roku 2008 získal na súťaži regionálnych televízií cenu za publicistiku 15-tisíc korún. Ohromne ma to povzbudilo. Lenže je choré, ak sa Literárny fond financuje nadmerným zdaňovaním skupiny obyvateľstva, čiže aj spisovateľov, aj novinárov. To ma vytáča. Ja mám povinne platiť vyššie dane a odvody len preto, že sa živím písaním kníh? Nonsens.

Spisovatelia stále bojujú o Budmerický kaštieľ, kde mali svoje centrum, ale Jozef Karika medzi  „kaštieľových“ bojovníkov nepatrí. 6 fotografií v galérii Spisovatelia stále bojujú o Budmerický kaštieľ, kde mali svoje centrum, ale Jozef Karika medzi „kaštieľových“ bojovníkov nepatrí. Zdroj: Archív

Spisovatelia stále bojujú o Budmerický kaštieľ, kde mali svoje centrum, ale Jozef Karika medzi  „kaštieľových“ bojovníkov nepatrí.

Ako pracujú spisovatelia? Keď majú nápad, tak si sadnú za počítač a naťukajú doň písmenká? Alebo píšu každý deň?

Ja som si z písania urobil dennú rutinu. Každé ráno si nastavím budík, robím tri hodiny, napíšem päť strán. Niekedy mám v hlave nápady na možno osem kníh a päťdesiat poviedok. Občas sa stane, že sa mi nechce písať román, tak začnem písať poviedku. Ide o prinútenie sa k písaniu. Tí, čo sa živia knihami, ako Jozef Banáš, Dominik Dán, Táňa Vasilková, majú veľmi presne organizovaný harmonogram.

Máte teraz rozpísané ďalšie knihy?

V októbri vyjde Na smrť 2 a teraz píšem horor.

Pri písaní viete vopred, ako sa román skončí?

Áno, kým začnem písať knihu, vytvorím si štruktúru deja, inak by som sa v ňom stratil. Nakreslím si hlavné body a podľa nich píšem.

Ako prichádzate na nápady? Idete po ulici, niečo vám napadne a hneď si píšete do zošita poznámky?

Presne, až na to, že si poznámky zapisujem do iPhonu, nie zošita. Mám v ňom priehradky, a keď počujem niekde nejakú dobrú hlášku, hneď si robím poznámky. Čitateľom sa napríklad páčilo, ako mafiánski pešiaci v mojich knihách rozprávajú. Ich slovník som si tiež takto zapisoval.

Ako rozprávajú?

Napríklad v rozčúlení prehadzujú slovosled. Nepovedia – drbnem ti, ale povedia – ti tu drbnem, prípadne ti drbnem tu. Korektorka mi vety na začiatku opravovala, že dialógy nie sú gramaticky správne, ale potom sme si vysvetlili, že ide o zámer. Bežná debata na ulici nie je gramaticky správna a ja ju rád nechávam takú aj v knihách, lebo pôsobí realisticky. Nie ako v niektorých slovenských seriáloch, kde majú natoľko vyumelkovaný jazyk, až sa nedá počúvať.

Je zlé, keď v seriáli používajú gramaticky správne vety?

Nie, ale v seriáli aj odporný grázel v maximálnom rozčúlení povie: Do kelu! To ma pri sledovaní televízie vždy odrovná.

Sledujete seriály?

Áno, zahraničné ma veľmi bavia. Zo slovenských si občas pozriem Panelák.

Čo divadlo?

Nie. Príliš ma nebaví, moja chyba.

Nemáte rád „vysoké“ umenie?

Hm, dosť sa nadáva napríklad na to, že na Slovensku je hrozný čitateľský vkus, ľudia čítajú Vasilkovú alebo knihy od Evity. Ale keď sa pozriete do zahraničia, nie je to inak. Čítam si zoznamy bestsellerov v New York Times a zisťujem, že najpredávanejšie knihy sú porovnateľné s Vasilkovou.

Jozef Karika má 33 rokov, ale už sa zaradil medzi ľudí ako Táňa Keleová-Vasilková, ktorá tiež žije z písania kníh. 6 fotografií v galérii Jozef Karika má 33 rokov, ale už sa zaradil medzi ľudí ako Táňa Keleová-Vasilková, ktorá tiež žije z písania kníh. Zdroj: Archív

Jozef Karika má 33 rokov, ale už sa zaradil medzi ľudí ako Táňa Keleová-Vasilková, ktorá tiež žije z písania kníh.

Je určitá skupina ľudí, ktorá označuje za kvalitné knihy tie, ktoré sa vôbec nedajú dočítať. Nik ich nekupuje, sú nudné, no oni tvrdia, že to je tá kvalita...

Všade vo svete sa delia tábory na komerčne úspešných proti tým druhým – komerčne neúspešným, ktorých však označujú za kvalitných. Áno, často sa bestsellerom stane úplná „tyčka“, ale nájdete aj plno takých, ktoré sú omnoho hodnotnejšie než hocijaká superkvalitná literatúra. Napríklad kniha Popol všetkých zarovná od Dominika Dána podáva úžasnú výpoveď o deväťdesiatych rokoch, akú neposkytla žiadna „vysoká“ literatúra. Ale keby ste povedali, že v literárnej cene Anasoft litera by sa mal na vysokých miestach umiestniť aj Dominik Dán, tak vás vysmejú.

Prečo by vás vysmiali?

Lebo stále nie sú zotreté rozdiely. V Amerike však už začínajú literárni kritici písať, že tam sa rozdiely zmazávajú a v rebríčkoch najpredávanejších kníh víťazia autori, ktorí dokážu spojiť text pre masového čitateľa s kvalitou. Lenže na Slovensku je to inak a niektoré texty označované za kvalitné mi pripadajú čudné. Akoby si v nich autori riešili svoje osobné neurózy. Nečudujem sa, že ich ľudia nečítajú.

Občas sa kritika zo strany spisovateľov valí aj na školy, lebo literatúru učia žiakov nudne. Vás literatúra v škole bavila?

Ježiši, nie! Mal som dosť duchaplnosti vykašľať sa na povinné čítanie. Človek, ktorý zostavoval osnovy, nemohol byť príčetný. Napríklad Sartra pochopí možno desať percent dospelých, ale v škole nútili robiť žiakov rozbory jeho diel a hľadať metafory, ktoré autor možno ani nezamýšľal. Namiesto pritiahnutia mladých k literatúre ju škola skôr znechutila. Väčšina mojich spolužiakov si odniesla asociáciu, že čítanie je negatívny pocit. A to je zverstvo. Mladých treba naučiť mať z čítania radosť, nie znechucovať im ho.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×