Pre zlepšovanie vášho zážitku na našich stránkach používame cookies. OK

Kde platí dane? Višňovský o peniazoch a praktikách v hokeji

04.01.2013 (1/2013) Keďže sa zámorská liga nezačala pre spory hráčov s majiteľmi klubov, Višňovský sa vrátil domov.
Kde platí dane? Višňovský o peniazoch a praktikách v hokeji
9 fotografií v galérii
„Na ľade asi vyzerám slušne, ale naozaj to už bolí. Sú rána, že nedokážem vstať,“...
Autor fotografie: Miro Miklas

Hokejista Ľubomír Višňovský (36) patrí medzi najväčšie hviezdy v NHL. Dnes hrá za Slovan Bratislava v Kontinentálnej hokejovej lige.

Ako ste s hokejom začali?

Nik z rodiny nebol hokejista, ale v telke sme sa na hokej pozerali stále. Brat je o dva roky starší, tak nás otec raz vzal na štadión. Prvýkrát som na ľad vykorčuľoval a dodnes si pamätám, ako som si hovoril – veď toto ma baví! Mal som päť, takže hokeju sa venujem už 31 rokov.

Čo ste hrali?

Všetko. Útočníka, obrancu, bol som aj v bránke. Tréner chcel, aby som v bránke zostal, ale nakoniec som prešiel do útoku. Potom sa zranil obranca, bolo treba zaskočiť a odvtedy som v obrane.

Do NHL ste nešli ako 18-ročný chlapec hneď po drafte, ale až ako vyzretý hokejista. Aj tak vám nepredpovedali veľkú kariéru, lebo na typického obrancu ste nízky a ľahký. Vy ste zrútili všetky mýty a dnes patríte medzi najväčšie hokejové hviezdy...

Veď práve, mal som 24 rokov, nulovú angličtinu a prišiel som do tréningového kempu v tíme Los Angeles Kings. Išiel som do úplného prázdna, netušil som, čo ma čaká. V tréningovom kempe nás začalo asi 70 hokejistov a každé dva-tri dni postupne vyhadzovali tých, ktorí trénerov nezaujali. Mňa skúšali deväť zápasov. Zostal som až do konca a posledný zápas sme hrali v Las Vegas proti Coloradu. Tréneri sa rozhodovali medzi mnou a švédskym obrancom Andreasom Liljom. V prvej tretine som strelil gól, zápas mi vyšiel a Lilju poslali do farmárskeho tímu.

V lete na pretekoch „rozmlátil“ svoje luxusné ferrari. 9 fotografií v galérii V lete na pretekoch „rozmlátil“ svoje luxusné ferrari. Zdroj: Miro Kopec

V lete na pretekoch „rozmlátil“ svoje luxusné ferrari.

Vy ste zostali a hneď v prvej sezóne ste z 82 zápasov odohrali 81. Dosť netradičné na nováčika, ktorý prišiel do NHL z Európy.

To áno, ako nováčika ma mohli po desiatich zápasoch poslať do farmárskeho tímu, čiže hneď prvých desať kôl som musel ukázať maximum. V minulosti bola tradícia, že obrancovia boli veľkí, ťažkí. Mne nepredpovedali absolútne žiadnu budúcnosť v NHL, tvrdili, že s mojou postavou sa nepresadím a nebudem mať na to, aby som si robil vzadu tie moje kľučky a vyvážal puk do útoku. Neverili mi asi v ničom. Obrancov nižšieho vzrastu bolo naozaj málo, tréneri sa zozačiatku báli, že keď budem s pukom v rohu, tak ma veľkí hráči odtlačia. Nechcel som sa s nimi tlačiť, jednoducho som puk vzal a rýchlo ho rozohrával. Tréner zistil, že aj na užších zámorských ihriskách som schopný stíhať svoju hru.

Dnes patríte medzi najlepšie zarábajúcich hokejistov. Ako dostávate výplatu?

Normálne na účet a raz za dva týždne nám dajú výplatnú pásku. Podobne ako zamestnanci v riadnom pracovnom pomere na Slovensku, až na to, že naša výplatná páska je komplikovanejšia.

Čím je komplikovanejšia?

Rôzne štáty USA majú rôzne dane. My napríklad odletíme na zápasy za súpermi a dane platíme podľa toho, v ktorom štáte sa nachádzame. Prídem do šatne, otvorím si výplatnú pásku a vidím – hrali sme v Nashville, takže mi z výplaty strhnú dane, aké platia v štáte Tennessee, alebo sme hrali v Dallase, takže mi strhli z výplaty dane, aké sú v štáte Texas. Nemáme stále rovnaké dane, ale pohybujú sa podľa toho, v ktorom meste sme hrali.

Aké pracovné postavenie majú hokejisti v NHL?

Sme normálni zamestnanci so zmluvou. Čiže všetko vypočíta klub a dostaneme čistý plat. Zvyčajne nám vezmú viac daní a na konci roka preplatky vracajú. Keď hrám teraz v KHL, mám to iné – sme samostatne zárobkovo činné osoby, dostávame plat v hrubom a musíme si podávať daňové priznania sami. Ale s peniazmi v NHL je to trochu skreslené. Dočítate sa, že ten a ten hráč má zmluvu napríklad na 10 miliónov dolárov. Ale ani zďaleka toľko nedostane.

Prečo?

Okrem daní, odvodov treba zaplatiť agenta a hokejista si v Amerike hradí všetko, na hráča nikto nečaká s tým, že mu poskytnú bývanie, stravu. Na Slovensku kluby pomáhajú s bývaním, v Amerike nie.

Keď sú hráči hrajúci v NHL na ľade, občas vidieť, že sa podpichujú. Stoja napríklad vedľa seba pri vhadzovaní puku a štuchajú sa. Čo sa vtedy na ľade medzi hráčmi deje?

Vždy záleží na „vyhecovanosti“. Strkanice sú vždy, ale často sú slovné provokácie. V NHL sú na to špeciálne určení hokejisti – chodia za súperom a znervózňujú. Postavia sa napríklad pri vhadzovaní vedľa hráča a zahučia naňho: Toto striedanie nedohráš!

Platí to na súpera?

Samozrejme, hlavne keď si menej skúsený mladší hráč vypočuje vyhrážku dvojmetrového chlapa, tak sa mu aj roztrasú kolená. Starší sú už zvyknutí. V NHL sú v 90 percentách tímov rozdelení hráči tak, že prvé dve päťky hrajú hokej, tretia je skôr na bránenie a na to, aby robila zle prvým dvom päťkám súpera, a vo štvrtej sú „búchači“, ktorí nastupujú na ľad, keď je zle. Práve oni majú naučené svoje frázy, ktoré vedia na menej odolných zapôsobiť.

Keď vám búchač povie, že vás zloží na zem a nedohráte ani do konca striedania, čo urobíte?

Zvykol som si na dvoj-, trojslovné odpovede, ktorými sa snažím obrátiť jeho hru na vtip. Alebo si ho nevšímam, prípadne sa len zasmejem. Keď to preženie, tak v každom tíme je nejaký bitkár, ktorý potom ide za ním a vysvetlia si to. Bývajú aj také vypäté situácie, že búchač nešetrne narazí na mantinel súperovho hviezdneho hráča a strhne sa hádka aj medzi trénermi. Obrovské vypätie sa prenáša do ostrejšieho slovníka, spoza hádajúcich sa trénerov vstanú bitkári klubov a začnú po sebe revať: Počkaj do ďalšieho striedania, na ľade si to vybavíme! Prídu na ľad a už sa melú.

Prečo je to tak?

Lebo ide o veľa, adrenalín je vystupňovaný a človek si ani neuvedomí, že má zostať s chladnou hlavou. Predstavte si, že v robote pracujete na veci, na ktorej vám veľmi záleží. Do toho príde kolega a začne vám hovoriť: Robíš to úplne zle, je to o ničom, nevieš to. Ani si neuvedomíte ako, a už sa začnete brániť. Skúsite najskôr argumenty, ale keď nezaberajú, dostanete sa do takej eufórie, že poviete veci, ktoré vás potom mrzia. Zaútočíte na prízemné veci, hoci s chladnou hlavou by ste to nikdy neurobili. Adrenalín.

Hráči, ktorí sa vyhrážajú, svoje vyhrážky aj splnia?

Jasné, len čo búchač vidí, že som s pukom pri mantineli, okamžite vyštartuje po mne. Keď nie som pripravený, tak ma v momente prišpendlí na mantinel. Idú hlavne po technickejších hráčoch, ktorí rozhodujú zápasy a dávajú kľúčové prihrávky.

Čo sa potom deje v šatni?

Pri vypätých situáciách sa stane, že hráč niečo roztlčie. Má v sebe toľko nahromadeného adrenalínu, že nie je schopný udržať ho. Najčastejšie padnú za obeť hokejky. Skúsenejší sa snažia zostať nad vecou, lebo vedia, že čím väčšmi sú nahnevaní, tým je v nich viac zlej energie a tá ohromne rozptyľuje. Potom sa hádajú s rozhodcami, nedokážu sa sústrediť na taktiku a hra vyzerá zle.

Slovenský hráč Zdeno Chára vyhral dvakrát za sebou súťaž o najtvrdšiu strelu v NHL. V čom je majstrovstvo tvrdej a presnej strely? Ako puk triafa?

Každý hráč má svoj štýl, svoju hokejku. Neexistujú v tíme dvaja hráči, ktorí by mali rovnakú hokejku. Zdeno Chára strieľa tieto rany príklepom, snaží sa trafiť puk stredom čepele, trochu viac ku špičke. Niekto strieľa od pätky, niekto viac švihom, iný príklepom. Ja najradšej strieľam príklepom, ale puk triafam podľa toho, či ho chcem zodvihnúť hore, alebo chcem dať nízku strelu po ľade. Keď chcem hore, snažím sa otvoriť si čepeľ, nesklápať ju. Rana nie je len o fyzickej sile hráča, ale aj o páke, švihu.

Teraz hráte za Slovan Bratislava v ruskej KHL, ktorá sa chce rozširovať ďalej do Európy. Nechcú ju rozširovať napríklad do Fínska či Švédska, ale chcú ísť do krajín, v ktorých má obchodné záujmy ruská plynárenská spoločnosť Gazprom. Ide o biznis?

Podľa mňa by Švédi a Fíni asi ani nechceli ísť do KHL. Oni majú veľmi silnú domácu ligu. KHL je nesmierne fi nančne náročná, najmä čo sa týka cestovania. Ale KHL by sa chcelo rozširovať smerom na západ, chceli by tím z Talianska, zo Švajčiarska. Pochopiteľne, že to súvisí aj s biznisom Gazpromu. Rusko je obrovská krajina, ktorá sa vždy snažila byť lídrom a chcela presadiť svoje obchodné záujmy aj inde.

Aké sú rozdiely medzi NHL a KHL napríklad v pohodlí? Prídete napríklad do povestného Nižnekamska a ako sa cítite?

Jáj, no Nižnekamsk. Ani som si nevedel predstaviť, čo ma v Rusku čaká, a zhodou okolností som hral úplne prvý zápas na ľade súperov KHL práve v Nižnekamsku. Prišli sme k hotelu, ale ja som si myslel, že sme sa len po niekoho zastavili. Autobus totiž zastal pred nejakým činžiakom. Sedel som v autobuse, ale odrazu pozerám a všetci vystupovali.

Ten činžiak bol hotel?

Hotel. Otvoril som dvere do izby a... Sadol som si na vŕzgajúcu posteľ, pozeral do steny a nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať. Prvých päť minút som rozmýšľal čo ďalej. Vzal som mobil, urobil som si fotku a hovorím si – keď tu mohli spať iné hviezdy, prečo by som sa tu nevyspal aj ja. Tam máte pocit, akoby sa zastavil čas v roku 1968. Ale sú aj mestá, kde problém nie je.

Čo štadióny?

CSKA Moskva je veľkoklub a má staručký štadión. Išli sme okolo kancelárií a tam sedel Viktor Tichonov. Porobili síce trochu šatne, ale inak sa v ňom nezmenilo nič asi desiatky rokov. Sú tam ruskí hráči, ktorí zarábajú pomaly aj desať sezónu, hrajú na starších zimákoch a funguje im to. Ale CSKA už začala stavať nový štadión.

V Rusku sú obrovské vzdialenosti. Keď cestujete do Chabarovska, idete dobre že nie cez pol zemegule...

V Chabarovsku máme našťastie len jeden zápas v sezóne. Ale s cestovaním sú aj iné problémy. Hoci majú kluby svoje lietadlá, hráči musia napriek tomu prechádzať na letiskách cez tri-štyri kontroly. Každý si vláči svoje tašky hore-dole a pripadá to ako neverending story. Kým sa dostaneme z autobusu do lietadla, uplynie aj pol druha hodiny. My si nesieme iba svoj výstroj, ale klub nesie ešte jeden a pol tony materiálu – od brúsok, rotopedov, masérskych stolov, škatúľ.

Je v NHL zabezpečenie lepšie?

Po zápase sa vyzlečiem, hodím veci do vreca. Ráno prídem do šatne a všetko je pripravené. Hráči sa tam nestarajú o nič, len o osobné veci. Keď ideme po zápase autobusom zo zimného štadióna, dovezú nás priamo k lietadlu, cez kontroly nechodíme. V Rusku je problém aj s tým, že majú vnútroštátne a medzinárodné letiská. Keď letíme zo Slovenska, musíme pristáť na medzinárodnom letisku. Tam nás „čeknú“, odletíme na vnútroštátne letisko a až tam vystupujeme. zlepšia, ale asi to potrvá niekoľko rokov.

Višňovskému tvrdili, že so svojou postavou sa nepresadí. „Neverili mi asi v ničom.“ 9 fotografií v galérii Višňovskému tvrdili, že so svojou postavou sa nepresadí. „Neverili mi asi v ničom.“ Zdroj: Ivan Pastor

Višňovskému tvrdili, že so svojou postavou sa nepresadí. „Neverili mi asi v ničom.“

Má KHL šancu získať vo svete také meno ako NHL?

NHL má storočnú tradíciu, takže ak sa aj KHL dostane na porovnateľnú úroveň, tradíciou bude vždy pred ňou zámorská liga. Navyše sú to úplne odlišné životné štýly.

Kto sú majitelia klubov?

V Rusku oligarchovia, veľmi zámožní ľudia. V NHL patria majitelia tiež medzi najvyššiu vrstvu, lenže rozdiel je v systéme. Ruskí majitelia musia nepretržite dávať do hokeja svoje peniaze, sú čistí sponzori. Ak dajú za sezónu do klubu napríklad 20 miliónov dolárov, vráti sa im niečo za vstupné, ale na konci sezóny sú aj tak v mínuse 15 miliónov. V Amerike si, naopak, kupujú kluby obchodníci na biznis, ako fabriku, ktorá zarába. Peniaze získavajú zo zmlúv za televízne práva, zo vstupného, z predaja suvenírov, parkovania, z toho, čo ľudia minú počas zápasov. Sú to obrovské sumy a majiteľ je po sezóne v pluse.

Koľko má taká „fabrika“, klub v NHL, zamestnancov?

Jeden tím môže mať asi 180 zamestnancov plus hráčov a trénerov. So slovenskými tímami sa to porovnať nedá. Slovan je najbohatší slovenský klub, hrá najlepšiu európsku súťaž a v kanceláriách robí do 20 ľudí. Ale pri zápasoch pracuje na štadióne asi sto ľudí, dobrovoľníkov.

Hokejisti vášho formátu zarobia ročne toľko, koľko pri normálnom živote za rok neminú. Peniaze, ktoré vám zostanú, investujete?

Áno, mám poradcu aj v Amerike, aj na Slovensku. Radia, kam investovať. Samozrejme, je to rozložené, niečo sú rizikové investície, niečo konzervatívne, pri ktorých zarobím zhruba iba štyri percentá z vložených peňazí, čo je výška inflácie. Konzervatívne investované peniaze sa nezhodnotia, ale ani nestratia hodnotu. Akurát ma trochu mrzí, že možnosti pre investorov na Slovensku sa zhoršujú. Ak investujem a mám zisk, tak nielenže musím platiť dane, ale po novom budem musieť platiť aj odvody do sociálnej poisťovne. Pripadá mi to zvláštne, ak ide o peniaze z investícií. Som trochu rozčarovaný, lebo keby som videl, že krajina k niečomu smeruje, tak by sa vyššie a vyššie poplatky dali akceptovať. Lenže jedna vláda za druhou krajinu iba zadlžovali.

Čo bude po skončení kariéry?

Vlani som začal rozmýšľať nad budúcnosťou, a aj preto som investoval v Amerike a na Slovensku. Rád by som sa síce motal okolo hokeja, ale nerád by som bol od niekoho závislý.

Ľudia si radi privlastňujú úspechy najlepších športovcov. V pneuservise na Záhorí som si dal vymeniť pneumatiky, a keď som sa sťažoval, čo sú to za „odborníci“, že mi ich dali dezénom opačne, tak sa bránili: Veď k nám chodí aj Višňovský a je spokojný. Stretávate sa s tým?

Pravidelne. Na Záhorí som si vymieňať pneumatiky nikdy v živote nebol. Takýchto vymyslených príbehov je plno, stále počúvam, kde všade som bol, koho som navštívil, kde som večeral, čo som kde kúpil. Sú aj veľmi drsné príbehy.

Aké drsné?

Známy mi hovoril, že počul v reštaurácii, ako drogový díler presviedčal o „kvalite“ svojho tovaru tým, že si k nemu chodím kupovať drogy aj ja a ešte jeden svetoznámy hokejista. V živote som žiadnu drogu nevyskúšal, je to pre mňa úplne smiešne. Párkrát som si na internete klikol na diskusiu pod článkami, ktorá je plná podobných nezmyslov. Osemdesiat percent diskusných príspevkov je úplne primitívnych. Smutné, lebo hokejista robí všetko preto, aby urobil fanúšikom radosť, reprezentuje krajinu, no potom sa nájdu aj „lúzri“, ktorí vypisujú hlúposti.

Kde žijete?

V Bratislave a v Kalifornii.

V predchádzajúcich troch sezónach ste hrali v Anahaime. Máte tam dom?

Mal som, predal som ho. Bol na Manhattan Beach, čo je štvrť v Los Angeles. Teraz rozmýšľame čo ďalej. Či sa vrátime domov, alebo zostaneme v Amerike.

Keby sa začala hrať NHL a vy máte zmluvu s klubom zámorskej ligy, môžete sa napriek tomu vrátiť domov a hrať na Slovensku?

Teraz patrím New Yorku Islanders, čiže ak by sa začala NHL, podľa zmluvy by som mal ísť tam. Lenže napríklad ruský hráč Alexander Radulov mal zmluvu s klubom NHL a odišiel hrať do Ruska. Myslím si, že od budúceho roka už bude pravidlo, že sa nebudú dať preberať zmluvy medzi NHL a KHL. Hráč si však vždy môže povedať, že už nechce hrať, dohodne sa s tímom na zrušení zmluvy a odíde do Európy. Niekedy klub súhlasí, inokedy nie.

Urobil to napríklad Žigmund Pálffy, ktorý mal zmluvu v Pittsburghu a odišiel do Skalice...

Žigo je iný prípad, lebo on po odchode z NHL asi osemnásť mesiacov vôbec nehral.

Čomu ste viac naklonený – zostať v Amerike, alebo sa vrátiť na Slovensko?

Po skončení kariéry by som sa chcel vrátiť na Slovensko kvôli zázemiu, rodičom. Ale v Amerike začína byť jednoduchší život, tak uvidíme.

Veľká téma je reprezentácia. Slovenskí fanúšikovia sú nahnevaní, ak sa hráč z NHL ospravedlní a nejde napríklad na majstrovstvá sveta. Nadávajú, že tu ho vychovali a nechce hrať za rodnú krajinu. Ako to cítia hokejisti?

Veľmi nepríjemné je, keď fanúšikovia na hokejistu nadávajú, ale zvyčajne nejde o rozhodnutie hráča. Po sezóne každý prechádza zdravotnými prehliadkami a klub ho jednoducho nepustí. Ďalšia vec je psychika. Stáva sa, že hráč po sezóne v NHL nechce hokej ani vidieť. Je to, ako keď celý týždeň tvrdo makáte, až príde piatok večer, vy sa uvoľníte a o práci do pondelka nechcete počuť. Keď som nešiel na majstrovstvá sveta, väčšinou to bolo vinou zranení. Keď bol šampionát v Bratislave, veľmi som chcel ísť, tak sa mi podarilo prehovoriť klubových lekárov, aby mi dali výnimku a pustili ma. No raz sa stalo, že fyzicky mi nebolo skoro nič a reprezentovať som nešiel.

Prečo?

Psychika. Bol som taky frustrovaný, že som chcel úplne skončiť s hokejom. Hral som za kanadský Edmonton Oilers a skončili sme v lige poslední. Prežil som to, o čom som dovtedy počul iba od iných hráčov. S trénerom som nevychádzal, každý zápas bol utrpením. Prišiel som na zimák a všetko zle – kouč zle, na ľade zle. Prídem domov a rodina zle. Moja polovička v Edmontone nebola spokojná, syn sa dostal do obdobia, keď chcel stále behať, ale von ísť nemohol, lebo bolo mínus 35 stupňov. Skončil sa posledný zápas v sezóne a vo mne sa striedali hnev s rezignáciou, odrazu som chodil pomalšie, všetko sa sypalo. Mal som pocit, že s hokejom končím, idem sa venovať len rodine. Vtedy som reprezentáciu odmietol. Našťastie som nemusel absolvovať psychologické vyšetrenia, som mentálne dostatočne silný a v lete som sa z krízy dostal.

V roku 2011 ste sa s reprezentáciou rozlúčili, neplánujete už za Slovensko hrať. Blíži sa však zimná olympiáda v Soči. Nerozmyslíte si to?

Soči je ďaleko. Vnútorne cítim, že s reprezentáciou je defi nitívny koniec a viac ju neriešim. Samozrejme, že fanúšikovia a novinári sa na to stále pýtajú a je príjemné, keď povedia, že môžem hrať ďalších päť rokov, ale v mojom veku už bolí každý tréning, každý zápas. Po sezóne taká operácia, hentaká operácia. Na ľade asi vyzerám slušne, ale naozaj to už bolí. Sú rána, že nedokážem vstať. Pomáha mi horúca voda, takže z postele sa snažím dostať k vani, na päť minút sa do nej naložím a pokúšam sa rozhýbať.

Športoví funkcionári dnes riešia krízu v športe, talenty ubúdajú. Za komunizmu bol šport asi jediná dostupná zábava pre mládež, športovalo veľa detí a rodili sa talenty. Dnes majú deti omnoho viac možností a športovcov ubúda. Dostane sa šport do ešte väčšej krízy?

Asi áno. Dostali sme sa do stavu, že v začiatkoch závisí od rodičov, či dokážu mentálne posúvať dieťa skôr k pohybu, alebo k sedeniu pri počítači. Keď už je dieťa na ľade, rodič zaňho hrať nebude, ale ak mu nedá základy, športovec z neho nevyrastie. Svojho syna privediem na tréning, snažím sa mu so športom pomôcť, ale cítim, že sa s ním musím len zabávať. My sme ako deti celý deň strávili vonku, hrali sme od futbalu cez pouličný hokejbal, tenis až po basketbal všetko. Rodičia s nami chodili na túry, stále sme boli v pohybe.

Dnes sa všade jazdí autom, malé deti majú iPady, ktoré samy ovládajú, samy si púšťajú filmy. My sme boli asi geneticky iné deti, nemali sme problém urobiť tridsaťkilometrovú túru. Dnes je rodič kľúčový v tom, či dokáže dieťaťu poskytnúť pohyb ako alternatívu k sedavej zábave. Nemyslím to tak, že ho iba odvezie autom na tréning a autom z tréningu, ale tak, aby sa dieťaťu venoval.

© Ringier Axel Springer Slovakia, a.s. Autorské práva
sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ.
Spravodajská licencia vyhradená.

Zobrazenie: mobil | klasické

Prihlásenie

Táto akcia vyžaduje prihlásenie. Chceš sa prihlásiť?

Áno Nie

×